Otváram notebook, otváram chat okno s tvojím menom, píšem ti. Avšak je ťažké stlačiť enter a poslať to. Chvíľu len na to pozerám a rozmýšľam, čo urobím. Vymazávam slová, vety, čo som napísala.
Zatváram okno s tvojím menom. Nebudem zo seba robiť blázna. Ale počkať… Odkedy mňa zaujíma, čo si kto myslí? Moja intuícia mi hovorí, aby som ti napísala… 

Stalo sa to asi každej z nás. Videla si svojho muža či partnera „inými očami“ ako na konci, keď ukázal svoju pravú tvár. Vieš, možno ti ju ukázal už na začiatku, len si si to nechcela pripustiť k srdcu. Vtedy bolo všetko iné. Bol pre teba dokonalý, no postupom času ti začal pomaly, ale isto ukazovať jasné náznaky toho, že pre teba nie je tým pravým orechovým. Možno to bola úplná maličkosť, ktorú si radšej hodila za hlavu… 

Prichádzame sem ako malí človiečikovia, ktorí sa postupne učia všetko to, čo je potrebné na prežitie v tomto svete. Prvé nesmelé krôčky, ktoré často končia rozbitými kolenami.
Prvé pokusy o slovíčka, neskôr skladáme slová do súvislých viet. Snažíme sa neustále niekam zapadnúť, nájsť si priateľov, možno akési spriaznené duše, ktoré budú stáť na našej životnej ceste…

Konečne sa mi podarilo uvedomiť si, čo ma skutočne desí. LÁSKA. Znie to smiešne, ale viem, že aj ty máš strach. Prešla si si niečím podobným a práve tebe chcem niečo povedať. Keď som bola malé dievčatko, verila som… Verila som, že existuje niečo ako pravá láska. Videla som to v rozprávkach a tešila som sa na moment, keď sa konečne zamilujem aj ja, na ten voľný pád do lásky. A vieš čo? Nie vždy je to dokonalé.