Chýbaš. Ani nevieš, ako veľmi. Každým dňom viac a viac. Naše spoločné rozhovory o všetkom, a pritom o ničom. Tvoje pomalé dotyky, ktoré prechádzali celým mojím telom. Tak veľmi mi to vyrážalo dych, kým si ma nepobozkal. Tvoje pery mi vracali všetok kyslík naspäť. Sladkastá a tak návyková chuť, keď sa tvoje pery otláčali o tie moje.

Rozmýšľaš. Sedíš v izbe na posteli, pozeráš sa pred seba a rozmýšľaš, kedy si to pokazila. V myšlienkach si prežila každú spoločnú chvíľu aspoň stokrát a premýšľaš, čo si mohla spraviť inak. Prešiel mesiac, odkedy ste sa naposledy rozprávali, a v hlave ti ostali len desiatky nezodpovedaných otázok, ktoré už nemáš komu položiť. Tak sa pýtaš seba, ale nevieš nájsť odpovede, ktoré hľadáš, je to nekonečný kolotoč. Nechcela si, aby sa to zase takto skončilo.

Určite ste si viaceré kládli túto otázku. Ako vieme, že ten partner, ktorý je vedľa nás, je ten pravý? Ľahko. Vždy, keď vieš, že sa s ním máš stretnúť, alebo príde domov, tak sa na neho nesmierne moc tešíš. Rozbúši sa ti srdce a ty to nevieš ovládať. Máš príjemný pocit v brušku vždy, keď ti tichým hlasom pošepká do ucha tie dve zázračné slovíčka, pri ktorých sa začneš červenať. 

Každý koniec bolí. S tým sa musíš zmieriť ešte skôr, ako sa do niečoho nového pustíš. Pretože vždy je tu šanca, že sa to raz skončí… Vždy sa môže stať niečoho, čo ťa zabolí a čo vyústi do konca, ktorého sa tak bojíš. Ale ešte skôr, ako sa opäť oddáš slzám a beznádeji, povedz si, že ak máš chuť zúfať, muselo to byť skutočné. Musela to byť láska, a preto nezáleží na tom, ako sa táto etapa tvojho života skončila.