Ani neviem, ako sa to stalo. Jedného dňa sme sa od seba vzdialili a teraz nemyslím len to, že sme boli od seba ďaleko odcestovaní. Prvé týždne boli úžasné aj napriek tomu, že sme boli odcestovaní od seba veľmi ďaleko!
Často sme si spolu písali a volali aj napriek tomu, že každý z nás chodil do práce. Po čase sa však niečo zmenilo.

Koľkokrát si zabudla na to, že aj ty máš nejakú cenu? Ako často si v priebehu jednej sekundy prelomila všetky svoje zásady? Koľko nocí si prebdela zapierajúc sa, že sa už nikdy viac neozveš, no keď tá chvíľa nastala, opäť si zradila samu seba? Aj ty vieš, že tvoj život by mal vyzerať inak. Mala by si byť šťastná a každé ráno by si mala začínať s radostným očakávaním zážitkov, ktoré ti nový deň prinesie… A aká je realita?

Žiadna zmena nie je taká drastická a badateľná, ak prichádza pomaly. Potichu sa vkradne do nášho života, deň za dňom sa plíži okolo nás a dáva o sebe znať len veľmi nepatrne. A tak plynú mesiace a my si nič nevšimneme. Až raz, keď v sebe nazbierame silu precitnúť do reality, pochopíme, že už nič nie je také, aké to bolo predtým. Pochopíme, že tá bolesť, ktorej sme sa čoraz viac nevedomky podmaňovali, pramení z nášho krvácajúceho srdca…