Viem, že my dvaja sa už k úprimnému rozhovoru nikdy nedostaneme, a to je v poriadku. Napätie, ktoré okolo seba vytvárame, keď sme spolu, by prekričalo aj tie posledné kúsky pekných citov, čo v nás zostali. No napriek tomu, alebo vďaka tomu, mám v sebe toľko slov, ktoré by som ti chcela povedať. Možno ak by sme boli schopní podísť k sebe bližšie, pomohlo by nám to. A možno nie. No predsa viem, že ak tie slová vyslovím, hoci aj do úplného ticha a osamote, uľaví sa mi. Nič, čo cítime, by totiž v nás nemalo zostať nevypovedané.

Niektorých ľudí musíme spoznávať roky, aby sme sa presvedčili o tom, akí naozaj sú. Pretože ak v niečom každý z nás vyniká, tak je to práve schopnosť pretvarovať sa. Hrať sa na niekoho iného, na niekoho, kým nie sme. Zo strachu, z pocitu, že nie sme „dosť“, z faloše… Vlastne je úplne jedno, aká je príčina. Tak či onak sa po tom, ako sa preukáže, že sme neboli úprimní, stávame klamármi. Nikdy som to neodsudzovala. Pokiaľ si ten človek nenasadil masku preto, aby ubližoval…

Niekedy si dobrovoľne ubližujeme. Len tak, pretože milujeme iných viac ako seba. Pretože v sebe živíme strach, ktorý by sme mali zahodiť za hlavu. Nech to už znie akokoľvek tvrdo, prežili sme si to všetci. Namiesto pokoja sme si do duše vsadili oheň, ktorý nám nedal spávať a nedovolil nám prežívať život tak, ako by sme mali – šťastne. A to všetko len preto, lebo sme si nahovárali, že sa niekto, kvôli ktorému naše srdce bilo ako splašené, raz spamätá. No prečo by si mala trpieť, keď je to všetko len vecou voľby?