Drahý muž, možno si sa aj ty, tak ako väčšina z nás, ocitol vo vzťahu, ktorý ti vyhovoval. Ona ti poskytovala pocit, že si jedinečný, že si pre niekoho centrom jeho malého vesmíru. Bolo o teba postarané, pretože – ako to už chodí – o tých, ktorí sa o nás nestarajú tak, ako by sme chceli, sa my staráme o to viac mysliac si, že sa raz niečo zmení. Možno práve zvažuješ, či ju miluješ a či je práve ona ženou, s ktorou prežiješ zvyšok života.
Čo pre teba znamená život? Je to čas, ktorý máš k dispozícii, a ty ho môžeš akokoľvek využiť? Je to šanca, ktorú si dostala? Je to šťastie, alebo trápenie, ktoré sa pomaly vlečie, a ty sama nevieš, ako pred ním ujsť? Aj ja som si nedávno túto otázku položila. Bolo to vo chvíli, keď som mala pocit, že sa mi všetko zrútilo. Vtedy som sa obzrela za seba a pospomínala na pár rokov dozadu.
Vzťahy v dnešnej dobe balansujú na hranici absurdity a egoizmu. Aspoň mne sa to tak zdá. Až príliš často totiž vídam ľudí, ktorí síce do sveta vysielajú signály, že lásku hľadajú, no podľa mňa presne nevedia, ako by tá ich vysnívaná láska mala vyzerať. Teda vlastne… Vedia to. Ale jasno majú iba v tom, čo by chceli dostávať. No väčšinou zabúdajú, že láska neprináša len jednostranné potešenia a ak ich sa budeme vo vzťahu neustále dožadovať, bude nás to niečo stáť.
Neverím na osud, karmu či Boha. Všetky tie reči mi prídu ako rozprávky, ktorými sa upokojujú tí, čo nie sú schopní vziať svoj život pevne do svojich rúk. Takisto si celkom nemyslím, že sa každému vráti to, čo dal, zasial, ponúkol či urobil. Možno sú niektorí ľudia demonštráciou toho, že je toto tvrdenie pravdivé, no potom sa pozriem na niekoho iného a nemôžem uveriť, že sa mu darí, že mu je dobre a všetko mu vychádza tak, ako chce.
Čím som staršia, tým viac na sebe pozorujem celkom zvláštny jav. Nedá sa pomenovať jedným slovom, no môžem ho opísať viacerými… Čím som staršia, tým ťažšie sú pre mňa konce. Konce hocičoho. Naozaj nezáleží na tom, či ide o rozchod s partnerom, odchod z kolektívu, v ktorom som sa denne pohybovala niekoľko rokov, alebo o obyčajné presťahovanie sa. Čím viac rokov mám, o to hlbšie ma ukončenie akejkoľvek etapy dokáže zasiahnuť.
Vedela si, že takto ďalej nechceš byť. Že nechceš, aby to ostalo tak, ako to je, no nemala si potrebu riešiť to. Nemala si tú potrebu rozvíjať sa a formovať. Nechcela si sa posunúť. Prežívala si s vedomím, že to nejako dopadne. Že sa to raz zmení. Že to raz bude možno inak. Nevedela si, čo chceš, pretože si si myslela, že to nie je reálne. Chcela si to iba naoko.
