Čím dlhšie už nie sme spolu, tým viac pozorujem stopy, ktoré po tebe zostali. Sú to letmé a nepatrné otlačky na mojej duši, ktoré si po sebe zanechal. Kedysi boleli. Vždy, keď som sa ich dotkla. No dnes mi vyčaria úsmev na tvári. Je to úsmev, z ktorého razí neuveriteľný pokoj. Pokora, spokojnosť a vďačnosť. Vďačnosť za to, že som mala možnosť prežiť časť môjho života po tvojom boku.
Dlho som sa toho bála. Toho, že ťa niekde stretnem a ja na ten pohľad nebudem celkom pripravená. Vlastne dosť pochybujem o tom, či sa na to dá pripraviť. Nie vždy totiž chceme stretnúť ľudí, o ktorých sme si mysleli, že z nášho života nikdy neodídu. Ten pohľad bolí. Pripomína nám, čo všetko sa nenaplnilo, a ako veľmi nás to bolelo. No stalo sa to. Dnes som ťa videla. S ňou. A ja som vďaka tomu tak veľa pochopila…
Keď sme na stránke začali publikovať aj vašu tvorbu, nikdy by nám nenapadlo, že jej raz bude toľko, až si vyžiada samostatné profily na sociálnych sieťach. Dnes už zverejňujeme články od vás každý deň a mnohokrát sa nám počas čítania roztrasú ruky či zvlhnú oči. Vy nám často hovoríte, že vám píšeme z duše. A presne to zažívame i my. Občas máme pocit, že ste za nás vyjadrili to, čo sa už dlho odohráva v našej duši. Pretože síce za deň povieme tisícky slov, o pocitoch sa hovorí najťažšie… Dnes sme pre vás pripravili výber citátov, ktoré sme našli vo vašich článkoch – v úlomkoch vašej duše.
Prečo hľadáme lásku? Prečo sú niektorí ľudia schopní vstúpiť do nového vzťahu, hoci ešte poriadne nevystúpili z toho predošlého? Buďme teraz k sebe úprimní. Aspoň natoľko, koľko nám naše ego dovolí, a odpovedzme si na túto otázku. Prečo hľadáme vzťah? Čo presne by nám mal nový človek do života priniesť? Pýtam sa to často. Ale už dávno nie sama seba. čoraz častejšie touto otázkou prekvapím ľudí, ktorí sa mi zdôveria s tým, že už dlho niekoho hľadajú a nič nenachádzajú.
Pri čítaní vašej tvorby si občas povieme, že samy by sme to lepšie nenapísali. Mnohokrát sa nás vaše články dotknú tak hlboko, až máme pocit, že sa poznáme a vy ste to napísali práve pre nás. Dokážu perfektne zapasovať do nášho života, brknúť na tú správnu strunu a dokázať nám tak, že to, čo cítime, je v poriadku. Pretože áno… Občas je v poriadku stratiť sa. V živote, v láske, vo vzťahu k sebe samej. A už len toto uvedomenie nám občas dáva silu niečo s tým urobiť a zabojovať. Za nás, za našu hrdosť, za naše šťastie…
Poznáte ten pocit, keď si uvedomíte, že už nič nebude také, aké to bolo predtým? Keď zistíte, že ešte pred rokmi ste mali o svojom živote úplne inú predstavu, ktorá sa od súčasnej reality líši tak, až sa vám chce plakať? Tak presne tento pocit mám. Už dlho. A trápi ma čoraz viac, pretože neviem, ako sa s ním vyrovnať. Neviem, čo mám urobiť, lebo všetky plány, ktoré mi napadnú, mi prídu tak márne.
