Niekedy ma vie život pobaviť. Tak schuti a od srdca rozosmiať. A táto chvíľa, ktorú si budem pamätať až do smrti, je toho dôkazom. Aby som bola úprimná, kedysi som si to veľmi želala. To, aby sme sa k sebe vrátili a všetko bolo ako po starom, no v niektorých smeroch ešte lepšie. Veľmi som to chcela, aby sme opäť tvorili pár a prežili spolu zvyšok svojho života. No potom nastalo z tvojej vôle medzi nami ticho a ja som mala dostatok času tak veľa vecí pochopiť…

Ako stretnúť toho pravého? To je otázka, ktorú si minimálne raz za život položí každá žena, a pritom je nepodstatné, čo všetko už má vo vzťahovej oblasti za sebou. Nie som si istá, čo nás viac núti hľadať odpoveď na túto otázku. Či dlhodobá samota a teda žiaden vzťah široko-ďaleko, alebo početné tragikomické vzťahy, ktoré sa skončili fiaskom. Jednoducho život sa vždy postará o to, aby sme sa zúfalo a totálne vyčerpané občas spýtali, čo máme, pre kristove rany, robiť, aby sme už konečne stretli toho pravého…

Celý život hľadáme akýsi kúsok do pomyselnej skladačky. Veríme tomu, že ak bude niekto stáť pri našom boku, zrazu budeme kompletní. Bude z nás jeden pevný a stály celok. Už viac nebudeme sami a nebudeme musieť čeliť veciam tam vonku. Vždy, keď sa budeme potrebovať ukryť pred realitou, len sa schúlime do niekoho náruče. Nespočetné množstvo dôvodov, prečo nechceme kráčať svetom osamote. Nespočetné množstvo pozitív, keď niekto vstúpi do našich životov. Nielen pre naše vnútro, ale aj pre náš vonkajšok.

Tisíckrát som ti chcela napísať, no nikdy som to neurobila. Vždy som si povedala, že je to zbytočné, že len v tvojich očiach budem ja tou, ktorá nezvládla prehru a odmietnutie. Viem, že by si mojim slovám nerozumel. Ty to celé vnímaš inak a myslíš si, že to bol šťastný krok. Nebudem ťa presviedčať o opaku. Nateraz by to bolo márne. No kdesi v kútiku duše viem, že raz mojim slovám porozumieš. Len ak by boli vyrieknuté teraz, nepadli by na úrodnú pôdu. Avšak niečo podobné si raz povieš i ty sám…