Trvalo to dlho – možno viac ako dlho, ale potom zrazu som jedného dňa jednoducho vstala a vedela, že už viac nemôžem žiť týmto skazeným príbehom. Vedela som, že nemôžem večne zostať zaseknutá na jednom mieste, že sa už musím pohnúť ďalej. Nečakala som, že to urobíš so mnou, vedela som totiž, že ak by som stále len vyčkávala na teba, nikdy by som nikam nešla.
Asi je zbytočné hovoriť ti, že viem, ako sa cítiš, pretože si to už v posledných dňoch počula toľkokrát, že sa tieto slová premenili na bezcennú a otrepanú frázu. A pravdou taktiež je, že to možno neviem, hoci aspoň trochu tuším, čo sa v tebe teraz odohráva. Že to ani sama nevieš pomenovať? Drahá, presne o tom to je… O pocitoch, v ktorých sa stratíme ako v nekonečnom a neznámom bludisku, o všetkých tých emóciách a zároveň mrazivom prázdne, v ktorom ako lusknutím prstov zrazu necítime nič.
Zvláštne, ako dlho som na tento okamih dokázala kedysi čakať. Dnes to však so mnou nič nerobí. Jedinou emóciou bol slabý úsmev, vetché pobavenie, ktoré sa rozplynulo, akonáhle moju myseľ opustila táto spomienka. Kedysi som týmto okamihom bola priam posadnutá. Veľmi som si želala, aby sa to stalo. Aby sa to medzi nami urovnalo a ty si si utriedil priority. Ach, áno, kedysi by som za to, aby som počula tieto slová, dala aj vlastný život, pretože práve ten bez teba stál za nič.
Ani s ním, ani bez neho. Sama nevieš, kedy sa cítiš horšie. Narážaš stále na tie isté problémy a riešenia sú v nedohľadne. Keď ste bez seba, cítiš zúfalstvo, keď ste spolu, zasa nespokojnosť. Akoby ti v tom vzťahu niečo chýbalo, no nevieš pomenovať, čo presne by to mohlo byť. No na druhej strane vieš, že je čosi prirodzené, niečo, čo v iných vzťahoch je úplne esenciálne, len v tomto tvojom to chýba. A možno to je dôvod, prečo si to ešte nenašla. Lebo prirodzené veci sa definujú ťažko.
Spomínam si na ten pocit… Priam sa to vo mne bilo. Vzdať sa a všetko nechať tak. Začať odznova, nechať za sebou všetko a konečne sa oslobodiť. Lenže hoci to bolo mojím jediným prianím, na druhej strane sa mi do toho nechcelo. Bála som sa, že odídem odniekiaľ, kde sa to ešte neskončilo. Skutočne som sa obávala toho, že za sebou nechám čosi nedokončené, že stopnem pieseň ešte predtým, ako zaznie chytľavý refrén. No v skutočnosti som len čakala na moment, ktorý ma definitívne rozbije.
Každý z nás sa občas dostane do fázy, kedy ho spomienky či súčasné okolnosti prinútia pochybovať o láske. O tom, či vlastne existuje, či ju raz nájde, či sa ešte niekedy po tomto všetkom dokáže zamilovať…
A presne pre tých sú naše nové citáty… Pre každého, kto už stratil vieru, no predsa v kútiku duše po láske stále túži…
