Na ľuďoch ako takých ma zaráža jedna vec. Neschopnosť oceniť prítomnosť. Uvedomiť si, čo všetko máme ešte predtým, ako to stratíme. Len tak sa zastaviť, pozrieť sa na niekoho, kto pre nás robí naozaj veľa, hoci to robiť nemusí, a v duchu si povedať, že si to vážime. No deje sa to len málokedy… Aby som neukazoval prstom na druhých, ochotne sa priznám, že to občas robím tiež. Takisto si uvedomím, čo všetko som mal, až keď o to prídem.
Občas premýšľam nad tým, že by som vo svojom živote mala niečo zmeniť. Dôvod? Dejú sa mi veci, o ktorých keď rozprávam iným, iba ťažko mi veria. Veď na takéto katastrofy sa predsa chodí do kín, nie? No… Ani nie. Ja za kino ušetrím. Sám život mi totiž premieta jednu drámu za druhou rovno pred mojimi očami, obsadí ma do hlavnej úlohy a sem-tam ma ponúkne popcornom, aby som to tu ešte nezabalila…
V živote som urobila veľa chýb a viem, že každá z nich sa mala stať. Nechcem spochybňovať fakt, že ma všetko nepekné, čo sa mi doteraz udialo, niekam posunulo. Postupne som sa naučila odpúšťať si všetky pochybenia, avšak pri jednom z nich ma aj po dlhom čase pichne pri srdci. Asi je to tým, že z tejto chyby pre mňa vyplynulo aj najväčšie ponaučenie. Je to jeden z tých prešľapov, ktorý som si síce odpustila, ale nikdy naň nezabudnem.
Jeden jediný moment za celý ten čas a tak to vie bolieť… Prečo sa musíme lúčiť, keď je to tak krásne? Pretože si nepatríme, nemôžeme byť slobodne spolu len preto, že máme chuť byť spolu.
Málokto vie pochopiť túto situáciu, neželala by som ju nikomu alebo… KAŽDÉMU… Záleží na tom, ktorú časť.
Občas sa musíme od niekoho odpútať. Niekoho z nášho života pustiť. Od niekoho sa oslobodiť… Dlhý čas predtým cítime, že by to bolo to najlepšie, čo v danej chvíli môžeme urobiť, avšak istá časť nášho srdca sa tomuto kroku bráni. Bojuje so strachom zo samoty, so smútkom, s láskou. Na druhej strane ale vieme, že rozlúčky, ktoré najviac bolia, také, pri ktorých cítime bolesť už len pri pomyslení na ne, sú najviac potrebné…
Niektorých vecí som sa v mojom živote bála. Mala som pred nimi strach, hoci som ich nikdy nezažila, a tak som vlastne ani nevedela, čo by ma čakalo. Bála som sa, že druhých stratím. Že prídem o chvíle tak všedné, no pre mňa tak vzácne. Možno som sa bála samoty alebo som len nemala energiu na to, aby som niekde začínala odznovu. Nechcelo sa mi viac vysvetľovať, nechcela som, aby som sa s niekým opäť dlhé mesiace spoznávala.
