Raz by som chcela vedieť, prečo sa niektoré veci musia udiať. Prečo sme občas potrestaní aj za to, že sme sa odvážili milovať. Prečo najviac získame vtedy, keď najviac stratíme, a prečo keď sa stane to, čoho sme sa ešte pred chvíľou tak hrozne báli, zrazu cítime len mrazivý pokoj. Prečo nás práve človek, ktorého najviac milujeme, musí svojím nezáujmom naučiť, aby sme konečne začali mať radi i seba…
Pozná to takmer každá jedna z nás. Sme „len“ ženy. Slovo len vyznieva tak zvláštne, ako keby sme boli nejaké menejcenné alebo bezvýznamné. Avšak opak je pravdou. Len v tomto zmysle znamená, že sme až tak veľmi dobré, že to občas hrá v náš neprospech. Je jedno, či máme pätnásť, tridsaťpäť, päťdesiat, stále ľúbime a veríme rovnako.
Máme to už akosi v sebe…
Neviem, kedy presne sa to stalo. Kedysi som bola iná. Spoločenská, družná, rada som trávila čas s ľuďmi. No potom sa niečo zmenilo. Niečo vo mne sa zmenilo tak veľmi, že chvíľami sa prestávam spoznávať. Nechýbajú mi rozhovory do rána a pocit, že som v prítomnosti len štyroch stien, vo mne nevyvoláva stiesnenosť, smútok ani osamelosť. Proste chcem byť sama. Úplne sama. A nemám chuť na tom niečo meniť.
Drahá žena alebo drahé dievča… Viem, že na začiatku každého vzťahu je ťažké mať oči otvorené dokorán. Práve v takýchto chvíľach ich vieme privierať, aby sme ešte hlasnejšie počuli tlkot nášho srdca, ktoré bije ako o život. No tentokrát nielen o ten tvoj. Tentoraz bije o váš spoločný život. Ty a on… Pekná predstava, však? Ale oveľa neskôr môžeme prísť na to, že to bola naozaj len predstava. Jedna krásna vízia ešte krajšej budúcnosti, ktorá keď sa nevyplní, nastáva peklo.
Možno aj ty občas zápasíš s pocitom, že už ďalej nevládzeš. Máš chuť niekam sa zavrieť a nikdy viac odtiaľ nevyliezť medzi ľudí. Všetko sa ti zdá zbytočné, dokonca i to, čo bolo pre teba kedysi zmyslom života. Chcem ti len povedať, že je to v poriadku. Niekedy sa takéto veci dejú. Viem si dokonca predstaviť i to, ako máš pocit, že ti nik nerozumie. Lebo o týchto stavoch sa nehovorí. Každý si ich necháva pre seba obávajúc sa, že by ho nik nepochopil, či nadovšetko ešte aj odsúdil.
Asi sa to malo stať… To všetko, na čo som tak dlho hromžila. Presne to, čoho som sa bála, čo som si nechcela pripustiť, čo som odmietala. Áno, malo sa to stať. Veď napokon… Zmenilo ma to. Dnes som už iná. Iná vďaka tebe a vďaka tomu, čo si po sebe v mojom živote zanechal. S tebou to bolo vlastne ako s čokoládou. Stala som sa na tebe závislá, vždy som ti podľahla, tvoja chuť vo mne doznievala ešte dlho potom, ako si odišiel, a vždy som kvôli tomu mala neskôr výčitky.
