Dnes už viem, že nič nie je nemožné. Poznáte ten moment, keď nám hrdlo zovrie strach, bolesť alebo sklamanie, pri ktorom máme pocit, že nám vzalo všetko, čo sme až doteraz tak namáhavo zbierali? Vtedy sa zvykneme pýtať, prečo sa to stalo práve nám, a chceme počuť slová, ktoré by nás upokojili a dodali nám silu. Ale namiesto toho by sme si pár slov mali venovať my samy… Raz budeme nezraniteľné.
Občas si hovorím, že si život komplikujem sama. Mám veľké očakávania. Vždy. Nechce sa mi zažívať nič priemerné. Nikdy. Málo ľuďom verím. Lebo život. To on ma to naučil… Byť prezieravou a mať oči otvorené, aj keď pred sebou vidím usmievavú tvár, ktorá sa navonok správa priateľsky. Ale to som asi odbočila… Chcela som povedať to, že milovať viem. Veľmi a silno. Ale kým to dokážem, prejde veľa času.
Možno sa pýtaš, prečo odišla. Bez slova. Len tak, bez príčiny, ktorú by si poznal. Možno sa ti zdá, že to bol skrat, ktorý neskôr oľutuje, a preklínaš ju, pretože si si istý, že takto sa problémy neriešia. Veď predsa doteraz bolo všetko v poriadku, žil si si v pohodlí a v sladkom polospánku, aj keď si práve nespal. Zvykol si si na ňu. Prestal si sa starať, zaujímať a pýtať sa, či ju niečo netrápi. Zabudol si na to, aké ťažké bolo získať si ju. Ale vieš… Možno je všetko inak.
Mám toho na srdci mnoho. Naozaj by som ťa niekedy chcela stretnúť a pozrieť sa do tvojich očí. Boli by iné, ako sú teraz? Odrážalo by sa v nich niečo, čo už dnes v sebe nemám, alebo naopak – chýbalo by im čosi, čo sa tam udomácnilo až rokmi? Niekedy premýšľam, kam si sa podela… Ty, moja mladšia verzia alebo moje mladšie ja. Viem, že si ukrytá niekde v minulosti a navždy budeš večná v mojich spomienkach.
Vždy, keď sa vo mne deje niečo, čomu nerozumiem, snažím sa vysvetliť si to sama pred sebou. Prísť na ten dôvod, prepracovať sa až ku koreňu celého môjho problému. Tak je tomu aj dnes. Pátrala som po príčine, ktorá by mi otvorila oči a podala mi vysvetlenie, prečo sa teraz cítim tak, ako sa cítim. Zničená. Znechutená. Bez energie, bez životnej sily, bez chuti opäť niečo prežiť.
„Si úžasná kamoška, skvelá osoba a preto ťa mám fakt super mega moc rád.“
V prvom rade ti chcem povedať, že ti rozumiem. Možno sa hľadáš a možno už vieš, čo chceš. A ak nevieš, vieš minimálne, čo nechceš. Byť bútľavou vŕbou. Vkuse. Opakovane. Stále. Nie, nie si sebecká. Ty rada pomáhaš ľuďom. Ale tiež si len človek. Ako my všetci.
