Sú ľudia, ktorí nám budú chýbať navždy. Aj po rokoch si na nich spomenieme a povieme si, aké by to bolo, ak by stále boli súčasťou nášho života. Možno sú dni bez nich prázdnejšie. Možno prídu okamihy, kedy by sme dali všetko za to, aby sa niektoré veci nestali a my by sme mohli byť s nimi. Ale potom si povieme, že takto je to lepšie… Stále plačeme menej sĺz, ako keby sme im odpustili a skúsili to s nimi znova.
Stalo sa vám už niekedy, že do vášho života vstúpil niekto, o kom ste nevedeli, čo bude ďalej? Prišiel určite po dlhom čase a aj keď ste boli stále zlomení, potešili ste sa. Kto by aj nie, však? Každému z nás chýba dotyk od toho druhého. Nielen taký obyčajný, ale plný nehy a vášne zároveň. Neskôr i bozky, spoločné zaspávania i spoločné prebúdzania. Jednoducho niečo, čo vám bude zakaždým vyvolávať motýle v bruchu a budú sa vám triasť ruky i nohy.
Vždy som milovala ľudí, ktorí veľa čítali. Jednak sme mali spolu mnoho spoločného a jednak som v ich prítomnosti mala pocit, že mi rozumejú viac ako ktokoľvek iný. Boli totiž svedkami toľkých príbehov, že sa im ten môj vôbec nezdal čudný. Viac počúvali, menej mi skákali do reči. Viac sa zaujímali, menej odsudzovali. Viac chápali, menej krútili hlavou… A preto odvtedy, keď mi niekto povie, že rád číta, viem, že si budeme rozumieť. Rovnaké pocity som mala, aj keď som na internete natrafila na slová od Amandy Lovelace – svojskej autorky niekoľkých kníh, ktorá sama prelúskala tisícky ďalších príbehov. S niektorými ľuďmi sa vlastne nemusíme vidieť, no napriek tomu môžeme mať pocit, že nám hovoria z duše.
Prasknuté či zlomené srdce… Alebo pre tých, ktorí sa vyhýbajú metaforám – porozchodový stav, sklamanie v láske či vzťahový rozpad. Jednoducho životná etapa, do ktorej sa minimálne raz za život dostane každý z nás. Nedá sa jej vyhnúť a dokonca ju ani predvídať. Keď príde, tak proste príde a my cítime bolesť, ktorú nám neutlmia žiadne lieky. Na malý čas ju vieme vedome potlačiť, no len čo na pár sekúnd ostaneme sami len so svojimi myšlienkami, je späť v plnej sile a netvári sa, že by sa jej chcelo odísť.
Pekné slová niekedy padnú vhod, ale občas potrebujeme, aby nám niekto i nepeknou pravdou otvoril oči. Niektoré vety sa síce nepočúvajú ľahko, no na to, aby sa niečo v našom živote zmenilo, ich potrebujeme počuť. I keď sa občas pýtam, či viac ako tvrdá pravda nebolia práve milé, no falošné reči… A podľa mňa si rovnakú otázku kládol aj R. H. Sin, spisovateľ, ktorý svojimi knihami a krátkymi výrokmi pomáha ľuďom objavovať to, čo možno v kútiku duše tušia, no boja sa priznať si to. Verím, že sa nad jeho slovami zamyslíte i vy a v prípade, že sa vo vašom živote dejú veci, ktoré vám ubližujú, nájdete odvahu niečo zmeniť…
Viem si predstaviť, ako už neveríš. Keď si spomenieš na predošlé vzťahy, ktoré sa neskončili podľa tvojich očakávaní, už vlastne ani nemáš silu veriť. Vyvíjala si snahu. Možno si milovala aj za vás oboch. Ty si mu odovzdala všetko a on ti zasa všetko vzal. Možno si z každého vzťahu vyšla urazená, porazená, sklamaná, osamelá, bez nádeje v nové začiatky. A vlastne… Ty na tie nové začiatky už ani nemáš energiu.
