Veľa sklamaní, veľa nešťastia a smútku vzniká preto, že často druhým dovolíme, aby nás smutnými urobili. Myslíme si, že láska si žiada aj obetu, a tak ju vykonáme. Raz, dvakrát, trikrát… No ľahko sa môže stať, že zistíme, že sme jediní, kto sa obetovať dokáže. A namiesto toho, aby sme z takého vzťahu odišli, zostávame v ňom. Zostávame a dúfame, že raz ten druhý pochopí, čo všetko sme pre neho urobili…

Chýbaš. Ani nevieš, ako veľmi. Každým dňom viac a viac. Naše spoločné rozhovory o všetkom, a pritom o ničom. Tvoje pomalé dotyky, ktoré prechádzali celým mojím telom. Tak veľmi mi to vyrážalo dych, kým si ma nepobozkal. Tvoje pery mi vracali všetok kyslík naspäť. Sladkastá a tak návyková chuť, keď sa tvoje pery otláčali o tie moje.

Rozmýšľaš. Sedíš v izbe na posteli, pozeráš sa pred seba a rozmýšľaš, kedy si to pokazila. V myšlienkach si prežila každú spoločnú chvíľu aspoň stokrát a premýšľaš, čo si mohla spraviť inak. Prešiel mesiac, odkedy ste sa naposledy rozprávali, a v hlave ti ostali len desiatky nezodpovedaných otázok, ktoré už nemáš komu položiť. Tak sa pýtaš seba, ale nevieš nájsť odpovede, ktoré hľadáš, je to nekonečný kolotoč. Nechcela si, aby sa to zase takto skončilo.

Určite ste si viaceré kládli túto otázku. Ako vieme, že ten partner, ktorý je vedľa nás, je ten pravý? Ľahko. Vždy, keď vieš, že sa s ním máš stretnúť, alebo príde domov, tak sa na neho nesmierne moc tešíš. Rozbúši sa ti srdce a ty to nevieš ovládať. Máš príjemný pocit v brušku vždy, keď ti tichým hlasom pošepká do ucha tie dve zázračné slovíčka, pri ktorých sa začneš červenať.