Žiadna zmena nie je taká drastická a badateľná, ak prichádza pomaly. Potichu sa vkradne do nášho života, deň za dňom sa plíži okolo nás a dáva o sebe znať len veľmi nepatrne. A tak plynú mesiace a my si nič nevšimneme. Až raz, keď v sebe nazbierame silu precitnúť do reality, pochopíme, že už nič nie je také, aké to bolo predtým. Pochopíme, že tá bolesť, ktorej sme sa čoraz viac nevedomky podmaňovali, pramení z nášho krvácajúceho srdca…

Sklamaní z nevydarených lások a nevydarených priateľstiev. Sklamaní z toho, že veci nevyšli tak, ako sme si predstavovali, či ako sme si potajme priali. Ostali len oči plné sĺz, falošné úsmevy a kopa nevypovedaných slov. Malo to všetko vlastne nejaký zmysel? A prečo to skončilo tak, ako to skončilo? Toľko otázok pritom tak málo odpovedí…

Život nie je iba o tom, že sme celé dni večne vysmiati, že sme šťastní a že sa nám darí. Vždy príde hrozná búrka, ktorá zatieni slnko.
No ver, že jedného dňa to slnko zase vyjde. Tak, ako po noci príde deň, tak sa raz vráti aj tvoje šťastie. Možno nie úplne v rovnakej podobe ale tisíckrát silnejšie…

Je až fascinujúce, koľkokrát sme ochotní odpustiť niekomu len preto, aby sme ho nestratili. Že sme ochotní spraviť veci, na ktoré by sme za normálnych okolností ani nepomysleli.
Niekedy sa zdá bolesť neprekonateľná, ťažko sa zvláda, keď v noci nevieš spávať, keď ráno nedokážeš vstávať…