To, že som sa z našej (ne)lásky vyliečila, som zistila zo dňa na deň. Po dlhom čase, kedy som vyliečenie považovala za niečo nemožné. Zrazu som náš vzťah nevnímala ako krivdu, cez ktorú sa vôbec nikdy neprenesiem, či ako obdobie, ktoré som premárnila. Zrazu som to celé začala vnímať ako etapu môjho života, ktorá ma mnohému naučila.
Sú ženy, ktoré si získaš ľahko. Ja sama mám totiž pár kamarátok, ktoré sú mojím pravým opakom. Na to, aby sa „zamilovali“, im občas postačí až veľmi málo. Trochu špeciálnej pozornosti, pár úsmevov, gestá vyjadrujúce neodbytný záujem… A zrazu je ruka v rukáve. Zrodí sa láska, o ktorej trvácnosti teraz naozaj polemizovať nechcem. Akoby ani nehľadali spriaznenú dušu, len niekoho, kto si ich bude všímať.
Drahý muž, možno si sa aj ty, tak ako väčšina z nás, ocitol vo vzťahu, ktorý ti vyhovoval. Ona ti poskytovala pocit, že si jedinečný, že si pre niekoho centrom jeho malého vesmíru. Bolo o teba postarané, pretože – ako to už chodí – o tých, ktorí sa o nás nestarajú tak, ako by sme chceli, sa my staráme o to viac mysliac si, že sa raz niečo zmení. Možno práve zvažuješ, či ju miluješ a či je práve ona ženou, s ktorou prežiješ zvyšok života.
Čo pre teba znamená život? Je to čas, ktorý máš k dispozícii, a ty ho môžeš akokoľvek využiť? Je to šanca, ktorú si dostala? Je to šťastie, alebo trápenie, ktoré sa pomaly vlečie, a ty sama nevieš, ako pred ním ujsť? Aj ja som si nedávno túto otázku položila. Bolo to vo chvíli, keď som mala pocit, že sa mi všetko zrútilo. Vtedy som sa obzrela za seba a pospomínala na pár rokov dozadu.
Vzťahy v dnešnej dobe balansujú na hranici absurdity a egoizmu. Aspoň mne sa to tak zdá. Až príliš často totiž vídam ľudí, ktorí síce do sveta vysielajú signály, že lásku hľadajú, no podľa mňa presne nevedia, ako by tá ich vysnívaná láska mala vyzerať. Teda vlastne… Vedia to. Ale jasno majú iba v tom, čo by chceli dostávať. No väčšinou zabúdajú, že láska neprináša len jednostranné potešenia a ak ich sa budeme vo vzťahu neustále dožadovať, bude nás to niečo stáť.
Neverím na osud, karmu či Boha. Všetky tie reči mi prídu ako rozprávky, ktorými sa upokojujú tí, čo nie sú schopní vziať svoj život pevne do svojich rúk. Takisto si celkom nemyslím, že sa každému vráti to, čo dal, zasial, ponúkol či urobil. Možno sú niektorí ľudia demonštráciou toho, že je toto tvrdenie pravdivé, no potom sa pozriem na niekoho iného a nemôžem uveriť, že sa mu darí, že mu je dobre a všetko mu vychádza tak, ako chce.
