Vieš, niektoré pády sú tiché. Nedejú sa naraz. Neprichádzajú ako búrka. Sú ako kvapky vody, ktoré pomaly, no isto vyhladia aj tú najsilnejšiu skalu. Až jedného dňa zistíš, že si sa niekam stratila. Že sa na seba pozeráš ako na niekoho cudzieho. Ako na ženu, ktorá si zvykla… Zvykla na ticho namiesto objatia. Zvykla na neistotu namiesto istoty. Zvykla na málo, lebo to málo sa stalo všetkým.
Bola si tam. V tichu. V samote. V priestore, kde sa tvoja duša snažila nájsť úlomky seba samej. Po všetkých tých dňoch, keď si sa snažila pochopiť, prečo láska, ktorú si dávala, nebola opätovaná, si konečne našla odvahu pozrieť sa pravde do očí.
Nie preto, že by si prestala milovať. Nie preto, že by si zabudla na všetky tie chvíle, keď tvoje srdce bilo len pre neho…
Vieš… Láska je silná. Láska toho znesie veľa. Príliš veľa. Možno niekedy až tak veľmi, že jej sila sa stane jej najväčšou slabinou. Lebo práve pre tú silu zostáva žena aj tam, kde už dávno nemá byť. A ja som zostávala. Dlhšie, než som mala. Dlhšie, než bolo zdravé. A nie preto, že by som bola slabá. Ale preto, že som verila. Verila v toho muža… V to, čo si raz možno uvedomí. V to, že láska ho raz prinúti vyrásť.
Vraj som chcela priveľa. Vraj som príliš rozmýšľala, priveľa cítila, často sa pýtala, málo mlčala. Vraj som mu bola neustále v pätách, vraj som ho dusila, vraj som si vymýšľala dôvody na hádky. Vraj som zničila všetko, čo mohlo byť pekné.
Tak mi to povedal.
Takto si ma zapamätal.
Sú ľudia, ktorí sa nezamilujú do teba. Zamilujú sa do tvojej energie, do tvojej schopnosti dávať, do tvojho úsmevu, ktorý nezmizne ani vtedy, keď ti vnútri praská duša. Zamilujú sa do tvojej starostlivosti, do tvojej trpezlivosti, do tvojej ochoty opravovať všetko, čo oni pokazili.
Ale do teba ako celku – so všetkým, čo ťa tvorí – nie. A to je ten najväčší rozdiel i problém zároveň…
Milovať ženu, ako je ona, nie je obyčajná skúsenosť…
Takáto žena sa nenarodila ako bojovníčka. Ona ňou musela byť. Učili ju to okolnosti, ľudia, ktorých si pustila príliš blízko, aj chvíle, keď sa jej svet rozpadal pred očami a nebolo nikoho, kto by jej podal ruku. Postavila sa sama. A hoci už stojí pevne, nezabudla, aké je to padať…
