Sedím na okraji bazéna, nohy ponorené vo vode, pozerám sa na vodu, ako v nej robím jemné vlny, a premýšľam – ako vždy, ako stále. Snažím sa utiecť pred svetom, ktorý mi ponúka všetko, avšak zisťujem, že ja všetko nepotrebujem, potrebujem len štipku lásky, zopár drobnej radosti, kúsok šťastia a hŕstku dobrej nálady. Môj pohľad smeruje na vodu, keď prídeš ku mne ty, posadíš sa vedľa mňa a spýtaš sa, či sa môžeš ku mne pridať. Spýtam sa, či tým myslíš robenie vĺn vo vode, len sa usmeješ a povieš, že pri mne budeš robiť čokoľvek, len ak budeš môcť byť so mnou.

Moje správanie nebolo správne, odísť bez slov, odísť bez vysvetlenia, moja bolesť bola väčšia ako všetky naše spomienky, ako všetka naša minulosť, prítomnosť či budúcnosť. Moja láska nedokázala milovať teba. Obviňujem sa, lebo som urobila niečo, čo robili mne druhí. Vždy som bola obeť, teraz som obeťou urobila teba. Zabudla som na svoju bolesť, zabudla som na našu lásku, zabudla som na tvoje city. Cítim sa hrozne, nie preto, že som ti ublížila, ale preto, že si ma k tomu donútil… 

Je to vôbec vzťah? Každý máme na to iný názor. Pre niekoho je to niečo moderné, normálne a sčasti vyhovujúce. Pretože to prináša veci, ktoré chceme, a nemusíme sa ani nachádzať vo vzťahu. Uspokojenie. Pre niekoho iného to je strata času. Vzťah, ktorý nikam nevedie, nenapreduje, nemá význam. Titul priateľ/priateľka nemáš, ale kamarátom/kamarátkou nechceš zostať. Mnohí takýto vzťah neuznávajú, iní ho zase podporujú.

Každý jeden riadok, ktorý budeš práve teraz čítať, bude iný, ako boli tie články predtým. Práve dnes ti rozpoviem svoj príbeh, ako sa to všetko začalo. Chcem ti ukázať, kam sa človek môže dostať, ak pracuje na sebe, svojej mysli a namiesto „nedá sa“ nájde spôsob, ako sa to dá. Vždy som bola ten typ človeka, ktorý si vybral tú ťažšiu cestu a chcel si to vyšliapať na vrchol úplne sám.