Bol som malý chlapec a veľmi som tomu nerozumel. Iba som bol smutný, že s mamou ideme kamsi preč a otec zostáva tam, kde som robil svoje prvé kroky. Asi tam zostalo aj veľa mojich hračiek, pretože niektoré z nich som viac nevidel… Súvislosti sa mi v mojom malom päťročnom mozgu ešte neobjavovali. Vedel som, že sa naši často hádajú, videl som mamu veľakrát plakať. Bol som vtedy smutný aj ja, ale čo v takom veku narobíte? Nič…

Od posledného spoločného okamihu uplynul rok. Rok plný myšlienok, ktoré sa predtým v mojej hlave neobjavovali. Spomínala som, chcela som meniť minulosť, hnevala som sa, opúšťala som sa, túžila som začať žiť. A neustále som premýšľala nad tým, čo sa stalo a prečo sa to stalo. Ten rok prešiel šialene rýchlo, no zároveň sa šialene pomaly vliekol. Prestala som vnímať čas, prestala som sa naháňať, spomalila som, aby sa zrýchlili moje myšlienky, ktorým som venovala pozornosť viac než kedykoľvek predtým.

Niekedy ma moje nekonečné premýšľanie, analyzovanie a filozofovanie privedie do šialenstva. A tak aj dnes premýšľam. Kto vlastne sme? Sme kamaráti? Sme pár? Tak veľa ti chcem toho povedať, no nechcem ťa vyplašiť, aby si si nemyslel, že na niečo tlačím, ani sa nechcem do ničoho hrnúť. To rozhodne nie…
Chcem mať len pokoj na duši a vedieť, na čom som. 

Je to ešte príliš čerstvé na to, aby som sa tvárila, že som nad vecou. Nie som… Často plačem a rána sú príliš trpké, pretože mi stále chvíľu trvá, kým pochopím, že je to pravda. Že je všetko zrazu inak, že musím prelomiť toľko zvykov a čaká ma odvykačka… Dobieha ma to pomaly, ale isto… Že už nie sme spolu a že všetko, čo som tak milovala, malo svoje naposledy.