Asi si po rozchode každý želá to, aby mohol vrátiť čas. A možno aj nie, a to hlavne v prípadoch, kedy ten rozchod inicioval on. No každopádne si väčšina ľudí podvedome praje, aby na mnoho vecí zabudli, niečo v sebe uzavreli a mohli ísť smelo ďalej.
U mňa je to síce podobné, no trochu by som ten pocit rozvetvila. Ja túžim ešte po niečom. Opäť sa chcem nájsť. Opäť to chcem byť ja. Opäť sa chcem cítiť tak ako predtým, čo som ťa stretla.
Spomínam si na noc, kedy som sa rozhodla rozhodnúť sa… Kedy som sa seba tak úprimne, ako to len šlo, spýtala, na čo ešte čakám. Už som sa totiž nedokázala pretvarovať ani sama pred sebou. Mlčky som odhodila masku spokojnosti, ktorú cez deň zvykne nosiť najmä ten, kto po nociach k sebe túžobne privoláva spánok a on neprichádza. Naozaj som sa v ten moment na nič nehrala. Čosi zo mňa opadlo. Snáď preto, že som si viac nemusela klamať a báť sa, že tým niekoho stratím. Ja som ťa už totiž stratila dávno, bolo to isté, iba som nenašla dovtedy odvahu priznať si to.
Do každého vzťahu človek vstupuje s vierou, že tentokrát to bude to pravé. Že ON bude ten pravý s prsteňom a nekonečnou láskou. Niektorí ľudia majú však v našom živote dôležitejšiu úlohu, než to na prvý pohľad vyzerá. Niektorí nás totiž nemajú naučiť nekonečne milovať, ale oceniť samu seba. A aj keď nám to v prvých chvíľach tak nepríde a cítime len bolesť zo straty a z nenaplnenej lásky, po čase pochopíme, že jediné, čo týmto ľuďom dlžíme, je slovo ďakujem.
Už nad tým, prosím, nepremýšľaj. Neskúmaj, čo by bolo, ak by si vtedy a vtedy urobila niečo inak. Ak by si urobila viac alebo dokonca menej. Viem, že si si prešla mnohými fázami, v ktorých sa striedali tak rôznorodé scenáre. Želáš si, aby si ho nikdy nestretla, no o pár sekúnd na to si povieš, že o tie spomienky nechceš prísť. Túžiš po tom, aby si mohla veľa vecí zvrátiť, no pritom v kútiku duše vieš, že koniec koncov by sa výsledok nezmenil. Priznávaš, že to, čo sa stalo, je vlastne dobre, pretože sama by si sa ku koncu nikdy neodhodlala, neustále by si skúšala ďalej, a tým len strácala čas.
Zrazu sa cítim tak moc sama. Úplne sama. Bez nikoho. Niečo sa udialo. Niečo sa stalo a ja chcem svoje pocity zdieľať, no uvedomujem si, že nemám s kým. Nie som ten typ človeka, čo má mnoho priateľov, uskromním sa s málom, no o to lepším.
Tak prečo som tu teraz sama? Prečo sa cítim, ako keby nikoho moje správy nezaujímali, prečo nimi nechcem nikoho zaťažovať, čo sa to deje?
Mám taký pocit, že my ženy sa bojíme rozchodov hlavne pre ten pocit, ktorého sa potom celé roky nevieme zbaviť. Poznám totiž toľko príbehov, z ktorých z každej lásky vyviazla žena ako tá… Tá, čo proste prehrala. Tá použitá, tá zneužitá, vyčerpaná, hlúpa, zaslepená, podvedená, málo sa snažiaca, málo premýšľajúca, príliš impulzívna, príliš emotívna… Tých prívlastkov by bolo mnoho, každý z nich situáciu opisuje viac ako jasne a pritom každý dosť zavádza. Akoby tu ten druhý nebol… Akoby to bolo iba o tom jednom človeku, ktorý si dôsledky takéhoto vzťahu teraz nosí v duši.
Dlho mi trvalo, kým som pochopila, že ty si môj nikdy nebol. Chcel si to so mnou „skúsiť“ kvôli tomu, aby ma nemal niekto iný. Nechcel si byť so mnou, no nechcel si byť ani bezo mňa. Chcel si si zo mňa spraviť jednu z možností. Avšak ja, tak ako každá iná žena, si zaslúžim omnoho viac...
-Tess-
.
Soboty patria vám a vašim článkom. 🙂 Každý deň môžete vašu tvorbu sledovať na stránke Úlomky. Ak nám chcete svojím textom prispieť i vy, pošlite nám ho na ulomkyzeny@gmail.com
Keď som ti povedala zbohom... - Ulomky zeny
ulomkyzeny.sk
Bol si v mojej hlave až príliš dlho. Od chvíle, keď sme sa bližšie spoznali, tak ako si sa mi vnoril do pamäti, si sa mi vryl aj do srdca. Chcela som...
