Ak vidím alebo sa dopočujem, že sa niekomu doslova zosypal celý život, trochu mu potajme závidím. Zvláštne? Vysvetlím… Mne sa to pred časom stalo tiež. Ubehla odvtedy už nejaká doba, aby som to mohla spätne zhodnotiť. Bolo to obdobie, kedy som prišla naozaj o všetko. O prácu, priateľa, rodinu, bývanie…
Občas, naozaj občas, si aj po toľkom čase sadnem do kresla, otvorím si víno a premýšľam. Myslím si, že na tom nie je nič zlé, pretože už na teba nemyslím často a už vôbec na teba nemyslím ako na niekoho, koho by som stále nejakým spôsobom ľúbila. Ide skôr o to, že ma vzťah s tebou zmenil.
Kto raz niečo sľúbi, mal by to dodržať, nech už je ten sľub akýkoľvek, nech už povedal čokoľvek a možno to sľubom ani nebolo. No každý z nás by si mal stáť za svojím slovom a vedieť, kedy čo vyrieknuť, aby sme to neskôr nemuseli ľutovať a zahladzovať svoje chyby. Pretože len vtedy vznikajú v živote nedorozumenia a nielen v tom našom… Predovšetkým tým zamávame životom niekoho, kto sa v tom ocitol nevinne.
Mal byť mojím NAVŽDY. Mal byť mojím manželom. Mal byť otcom mojich detí. Teraz je už len bolestivou spomienkou. Sedem rokov som žila s človekom, o ktorom som si myslela, že ho poznám. Až po siedmich rokoch jeho pravé ja vyplávalo na povrch a vtedy som spoznala človeka presne takého, aký je. Klamár…
Nie každý vzťah vypáli tak, ako na začiatku čakáme a predpokladáme. Niektorí ľudia s nami zostanú len krátko, niektorí určitú časť nášho života a tí praví sú pri nás po celý život. Ale práve tí, ktorých som spomenula ako prvých, v nás zanechajú najsilnejšiu stopu, aj keď mali najmenej času na to, aby s nami pobudli. Ide najmä o ľudí, ktorí zmiznú bez slova, ktorí ublížia a potom zdupkajú preč.
Je smutné za sebou zanechávať nedokončené príbehy. Ale niekedy o tom nerozhodujeme my. Niekedy nás osud odveje iným smerom príliš rýchlo. A už nikdy sa nedozvieme, čo by sa stalo, keby… Treba uznať, že občas je lepšie jednoducho nevedieť, čo by sa stalo. Vieme, že príbehy sa nerozdeľujú iba na dobré a zlé.
