Trvalo ti dlho, kým si na neho zabudla. Kým si ho dostala z hlavy. Kým si prestala plakať do vankúša, pretože ťa bolelo celé telo z toho, ako ti chýbal… Nič nefungovalo, ty si nedokázala fungovať. Práca, ktorú miluješ ti už nič nehovorila a obľúbené jedlo si nedokázala dať ani do úst. Nechcela si nič iné, len zabudnúť. Nemyslieť, netrpieť. Už viac nie… Tvojim najlepším kamarátom sa stal tvoj gauč a nejaký pohárik, po ktorom si trošku zabudla, po ktorom si zaspala.

Ja viem, že ťa to bolí, viem že si sa snažila s tým bojovať, no nešlo to. Nepomohlo ti nič, ani kamošky, ani milovaná mama, ktorá ťa pozná lepšie ako ktokoľvek iný. Ani tvoja sestra, ktorá ťa vždy vedela dostať z každého problému. Tento problém bol príliš aj nad jej sily. Tento problém je totiž len na tebe. A viem, že si to uvedomuješ.

Nikto nebude schopný ti s ním pomôcť, pokiaľ si tú pomoc nebudeš priať ty. Pokiaľ nenecháš odísť to, čo tu už vlastne nie je.