Tak moc nechcem, tak moc nemôžem, tak moc neviem. Lenže musím, už niet inej cesty, musím. Tak moc sa moje srdce trhá na kusy, rozpadá sa, krváca, strácam sa a nachádzam dookola. Tak veľmi chcem zakričať tvoje meno, tak veľmi ťa tu chcem mať vo svojej blízkosti… Chcem. Viem, že ty nechceš a taktiež viem, že tam niekde je niekto, kto by tak veľmi chcel byť so mnou, zatiaľ čo ja moju cestu snažím viesť len k tebe. Nemôžem už ďalej.
Zavrieš oči, hudba v ušiach, rýchly tep a slzy stekajúce po lícach.
Tak by sa dali opísať tvoje dni. Cez deň sa tváriš najsilnejšie, ako len dokážeš, a v noci plačeš.
Hm, rozpoviem ti v krátkosti môj príbeh….
Pamätám si našu konverzáciu, keď si mi hovoril, kto si, aký si, aký nie si. Zjavne si mi len „pekne spieval“, hovoril si slová, ktoré by zaujali dievča ako ja. Veď si o mne už viac-menej niečo vedel, avšak nie z môjho rozprávania, nejako si pozabudol, že to, ako ťa vidia druhí, nemusí hneď znamenať pravdu. Dôveruj, ale preveruj. Ty si veril. Myslel si si, ako veľmi ma poznáš, ako ma máš prečítanú. Žena vždy mužovi ukáže len tie strany, ktoré ona sama chce, aby si prečítal. Ty si tu so svojím veľkým egom rozprával o tom, ako ma poznáš, rozprával si vety, ako ma máš prečítanú, a ja som sa v duchu len pýtala, či je toto naozaj ten chlap, s ktorým som pred pár týždňami zdieľala posteľ.
Tie najláskavejšie spomienky na moje detstvo sú tie, v ktorých bola moja babka. Milovala ma takou láskou, ktorú už nik pre mňa vo svojom srdci nenájde. No čo je najdôležitejšie – nechala ma urobiť každú volovinu, ktorá by ma nestála život. Keď videla, že som k niečomu odhodlaná, hovorievala mi: Dnes urobíš blbosť, zajtra sa poučíš. Pretože niekoho, koho to niekam ťahá, môžete tisíckrát odhovárať, aj tak si urobí po svojom, len aby nakoniec zistil, že ste vlastne mali pravdu.
Zistila som, ako si vystačím sama. Zistila som, že na lásku mi stačí samota a štipka úsmevu. Zistila som, že to nie je o ľuďoch, ale len o vás. Ak ľúbite bezpodmienečne seba a svet okolo, láska si vás nájde sama. Znie to ako klišé. Ak by mi toto niekto nedávno povedal, len by som sa zasmiala a krútila hlavou. Dnes je to moja realita. Dnes sa to snažím aplikovať do môjho skromného života plného lásky.
Všetci si na začiatku vzťahu prajeme, aby sa nič nezmenilo. Aby som sa nezmenila ja, on, okolnosti… Aby všetko zostalo také, aké to práve je – silné i krehké zároveň, opojné, plné nádeje, ktorá možno tíši bolesť aj z predošlých vzťahov. Pretože tie začiatky sú tak krásne… Ukážu nám, že žijeme niečím, o čom sme už zabudli i snívať. Niečím, o čom som sa domnievali, že sa to môže odohrať iba vo filmoch a určite to nebolo stvorené pre nás.
