A znovu sa to stalo… Opäť s tým istým scenárom, opäť s tým istým chlapom… Všetci vedeli, ako to dopadne, a ja som sa napriek tomu do toho pustila ako prvýkrát. Dnes tu sedím… Sama. Aké prekvapenie… Dva týždne nejem, nespím, plačem. Mám pocit, že mi niekto vytrhol srdce a roztrhal na milión kúskov. A namiesto srdca mám v sebe obrovský, ťažký, nechutný balvan, ktorý cítim pri každom nádychu.
V poslednom čase pozorujem, že sa v mojom okolí udialo veľa zmien „bezo mňa.“ Tí ľudia si tým prešli sami a až po istom období sa odhodlali zdôveriť sa svojim blízkym a známym. A tak sa mi dostalo (niekoľkokrát) do uší: Rozviedol som sa. Je to zlyhanie…
Popravde, najprv som nevedel, ako na to reagovať, a až časom, keď som si to upratal v hlave aj ja, som sa „vycvičil.“
Ten pocit, keď sa ráno prebudíš a zistíš, že je to predsa len realita. Máš chuť znovu zaspať a preniesť sa do iného sveta, v ktorom ťa nič netrápi. Ten nepríjemný pocit na hrudi, ktorý sa ozve vždy, keď si uvedomíš, že tým problémom budeš konfrontovaná. Že pred ním proste neutečieš, čaká ťa tu a ty vôbec nevieš, ako sa z toho dostaneš von. Pretože zatiaľ žiadne východisko nevidíš. Namiesto nádeje cítiš len zúfalstvo, paniku a bezmocnosť. A ty sa pýtaš samej seba, ako toto máš zvládnuť…
Užívaj života a daj na svoju intuíciu. Viac výstižnejšie som to napísať asi nemohla. Život mi to dal naozaj v týchto dňoch pekne pocítiť a budem to cítiť minimálne ešte pár týždňov. V krásne piatkové ráno som odprevadila deti do školy a škôlky a nezabudla som im pripomenúť, že sa poobede vidíme. Pobozkala som ich na čielko a s radosťou sme si s kamarátkou užívali kávu. Taká maličkosť, však?
Pravdepodobne má moje osobnostné nastavenie pôvod v mojom detstve. Tak ako všetko, čo sme si v sebe doteraz nevysvetlili a čo nám život nemálo komplikuje. Mojou komplikáciou bol pocit, že ja si predsa niečo také nezaslúžim. Aj keď som si to nepovedala na rovinu, správala som sa tak… Cítila som sa ako človek milión, ktorého jedinou úlohou je zapadnúť v dave a potichu rozdýchať, ak si ho niekto náhodou všimne. Nikdy som zo seba nemala výnimočný pocit, hoci som mala mnoho snov…
Zmeniť názor nie je hanba. Je to dôkaz, že rastieme. Že životom nielen prechádzame, ale ho i vnímame a snažíme sa mu prispôsobovať, viac ho pochopiť a hrať pravidlá takej hry, ktorá nám prinesie čo najviac šťastia… Aj ja som si kedysi myslela, že niektoré svoje názory nikdy nezmením a že možno niektorých ľudí nikdy nepochopím. No dnes? Dnes je to iné… Dnes viem, že nech sa mi už čokoľvek páči alebo nepáči, mojou úlohou je prijať to, porozumieť tomu a nájsť v sebe aspoň kúsok pochopenia.
