Niektorých vecí som sa v mojom živote bála. Mala som pred nimi strach, hoci som ich nikdy nezažila, a tak som vlastne ani nevedela, čo by ma čakalo. Bála som sa, že druhých stratím. Že prídem o chvíle tak všedné, no pre mňa tak vzácne. Možno som sa bála samoty alebo som len nemala energiu na to, aby som niekde začínala odznovu. Nechcelo sa mi viac vysvetľovať, nechcela som, aby som sa s niekým opäť dlhé mesiace spoznávala.

Dlhé roky som ja bola tou, ktorej životnú cestu skrížilo množstvo sklamaní. Nerozumela som ľuďom, ktorí sa na mňa v jednom momente usmievali a v druhý sa mi otočili chrbtom. Nechápala som, ako môže niekto jeden deň milovať a na druhý deň na lásku zabudnúť. Zažila som, aké to je, keď som na strane toho, kto miluje aj za dvoch. A to vo mne zanechalo nemalé stopy.

Niekedy sa ti v priebehu pár minút zmení celý život. Nie je to len fráza, ale realita. Najprv sa rúcajú vzťahy rodinné, v tej chvíli sa už tešíš, kedy vypadneš do svojho života mimo domu, kde si happy a veríš, že bude všetko ok. Ideálna predstava, ktorej chýba už len zopár hodín do odchodu a telo ten nátlak už nedá a skončíš nečakane v nemocnici, kde sa to všetko len začína.

Ak by sme sa ešte niekedy stretli, spýtala by som sa ťa iba jednu otázku. Neboj, nemám v pláne kričať ani ti s hnevom pripomínať, ako veľmi si mi ublížil. Viem, že by to bolo zbytočné, nakoľko ľudia ako ty si neuvedomujú váhu a dôsledky svojich skutkov. Ten, kto nemiluje a nikdy ani nemiloval, sa nedokáže vcítiť do mojej kože. Taký človek nikdy nezistí, ako bolí sklamanie v láske.

Bojovali sme. Aj ty, aj ja. No namiesto toho, aby sme bojovali za nás, sme bojovali… Každý zvlášť. Každý za seba. Proti sebe. A preto sme tam, kde sme. Ja sama vo svojom novom podnájme a ty s inou v byte, ktorý sme si predtým užívali spolu. To ma však trápi najmenej. Najviac mi hrdlo zoviera spomienka na to, ako sme to pokašľali. Jeden v druhom sme dokázali naštartovať všetko to, čo v nás inokedy tíško spí…