Boli chvíle, kedy som nevedela, kam ma život zavedie. Túlala som sa svetom úplne bez cieľa a keď na mňa doľahla ťažoba všedných dní, plakala som tam, kde ma nik nemohol vidieť. Cítila som sa ako bábka, ktorú ovládali čiesi ruky, a ja som sa im nevedela vymaniť. Chcela som, aby si ma iní vážili, no nevedela som jednu podstatnú vec… A tou je to, že najprv som sa niečo musela naučiť ja sama.

Jedného dňa sa stane, že k tebe príde. Prekvapí ťa fackou a svojimi veľmi zlými spôsobmi. To zlé ja, ktoré má každý, a ty budeš vedieť, že tých desať tvárí, ktoré ako žena normálne máš a ukazuješ svetu, neboli všetky. Keď uvidíš, že tvoje ja, ktoré si poznala a žila s ním celý život, odrazu parkuje vedľa nového – neznámeho, ktoré sa zjavilo, keď si nevedela, ako reagovať. 

Pred časom som videla krásny citát: „V živote stretneš mnoho typov ľudí. Stretneš jemné kvety, zúriace oceány, tiché lesy, vztýčené hory a farebné oblohy. Stretneš búrky, blesky aj západy slnka. Dodajú ti do života svetlo a zoberú ťa na úžasné dobrodružstvá. Objavuj ich, strať sa v nich. Každý z nich ťa má niečo naučiť.“ 

Naučila som sa, ako mám žiť bez teba. Bolo to moje najhoršie obdobie, ale som na seba hrdá, že som to zdolala a pozbierala sa. Chcela som ti ešte toľko povedať, ale veľa slov nebolo vyslovených. Chcela som ti povedať, ako mi na tebe záleží, ako ťa mám rada, ale nič z toho sa nestalo… Ty si sa utiahol, začal si ma ignorovať a ja to nepotrebujem.