Vždy, keď sa vo mne deje niečo, čomu nerozumiem, snažím sa vysvetliť si to sama pred sebou. Prísť na ten dôvod, prepracovať sa až ku koreňu celého môjho problému. Tak je tomu aj dnes. Pátrala som po príčine, ktorá by mi otvorila oči a podala mi vysvetlenie, prečo sa teraz cítim tak, ako sa cítim. Zničená. Znechutená. Bez energie, bez životnej sily, bez chuti opäť niečo prežiť.
„Si úžasná kamoška, skvelá osoba a preto ťa mám fakt super mega moc rád.“
V prvom rade ti chcem povedať, že ti rozumiem. Možno sa hľadáš a možno už vieš, čo chceš. A ak nevieš, vieš minimálne, čo nechceš. Byť bútľavou vŕbou. Vkuse. Opakovane. Stále. Nie, nie si sebecká. Ty rada pomáhaš ľuďom. Ale tiež si len človek. Ako my všetci.
Niekedy je búrka v našich životoch nevyhnutná. Má z našej cesty, po ktorej kráčame, zmyť všetok neporiadok, čo sa tam rokmi nazbieral. Občas totiž nie schopní odpútať sa od niečoho, čo nás ťaží. Emócie, ktoré ničia našu dušu, vzťahy, ktoré nám nedovoľujú byť sami sebou, strach, ktorý nás brzdí a kvôli ktorému sa nevieme pohnúť z miesta… Práve na to sú búrky v našich životoch dobré. Ak to nechceme či nevieme urobiť my, ony nás prinútia vzdať sa toho, čo k nám nepatrí. A ľuďom, ktorí práve sledujú svoju súkromnú búrku, sa už dlhé roky prihovára JmStorm.
Vždy ma vie zaraziť, ako iní ľudia vedia, čo je pre mňa správne. Mnohokrát majú predstavu o mojom živote jasnejšiu ako ja sama… Kedysi som si slová a rady druhých pripúšťala. Myslela som si, že majú voči môjmu životu lepší nadhľad, a preto vidia aj to, čo ja nevidím. Potom nastala fáza, kedy som prestala na tieto poznámky reagovať a zvrtla som radšej reč iným smerom. A dnes? Dnes im rovno poviem, aby sa starali o seba.
Zlomené srdce nepotrebuje nič viac, len vedieť, že na to všetko, čo práve cíti, nie je samo. Že nie je jediné na celom svete. Pretože občas nám v ťažkých časoch nepomôžu slová ani skutky druhých. Niekedy naozaj pomôže iba to, ak vieme, že niekto z nášho okolia prežil niečo podobné. Rozumie nám. Vie, čo práve zažívame. Dokáže sa vcítiť do našej kože… Keď som po prvýkrát našla Myšlienky zlomenej duše, napadlo mi, že to musel písať niekto ako ja. Niekto, kto zažil bolesť, našiel v sebe silu ju poraziť a dnes pomocou niekoľkých slov pomáha druhým.
Viem, že cítiš hnev, ale už preň nemám pochopenia. Vraví sa, že skutočný charakter človeka sa ukáže až vtedy, keď pre neho prestaneme robiť to, na čo bol zvyknutý. Keď viac nemôžeme alebo nechceme pomáhať, počúvať, radiť, čakať… A tento stav som práve dosiahla. Povedala som si dosť, pretože roky, ktoré sa stratili v mojej minulosti, svedčia len o tom, že je to zbytočné.
