Chýbaš mi… Každý deň sa pýtam, kam si sa podela a prečo tu už zrazu nie si. Vieš, zvykla som si na teba, veď na dobré sa zvyká ľahko. Hriala si ma pri srdci, v ťažkých dňoch mi stačilo si len pripomenúť, že si tu so mnou, a všetko som zvládala ľahšie. Myslím, že každý z nás si zaslúži mať ťa pri sebe. Dokážeš vyvolať taký pokoj na duši ako nič iné na tomto svete.

Občas si želám, aby som mala možnosť poznať príbehy druhých ľudí. Aby som zistila, čo sa skrýva za očami, ktoré mi uhýbajú pohľadom, aby som pochopila, prečo sa niekomu pri úsmeve zarosia oči, prečo niekto, keď je rozhnevaný, kričí, a iný zasa odchádza z miestnosti v doprovode hlasného tresnutia dverí. Každého z nás nejaký ten príbeh zmenil. A preto ešte skôr, ako si o niekom urobím názor, počkám si na to, kým mi ho rozpovie.

Celý život som sa na seba za to hnevala… Za tú moju vlastnosť, s ktorou budem bojovať snáď naveky. Občas mi niekto povie, že sa s tým musím iba zmieriť, a inokedy je mi zasa poskytnutá dobrá rada, ako sa tejto časti môjho ja zbaviť. O čo vlastne ide? O to, že nie som schopná robiť rozhodnutia. Veľké a nezvratné, v pravý čas. Jednoducho pochybujem, pýtam sa, hľadám odpovede a čas mi uteká pomedzi prsty.