Neboli to ľahké roky. No svojím spôsobom na ne spomínam rada. Nie preto, že by som sa chcela trýzniť a pripomínať si bolesť. Skôr naopak. Keď sa obzriem späť, cítim sa… Ja ani sama neviem. Slobodná? Spokojná? Pyšná? Jednoducho mi tie roky zaplavujú myseľ spomienkami, ktoré síce nie sú pekné, no na druhej strane vďaka nim cítim neuveriteľný pokoj.

Možno aj ty občas, keď nie práve teraz, sedíš na studenej dlážke v kúpeľni a zamýšľaš sa, čo ďalej… Zamýšľaš sa, či chceš ísť do vzťahu, či zostať sama, či mať 100 „priateľov“ alebo ti postačia aj dvaja skutoční… Rozmýšľaš, či dokážeš po všetkých zlých skúsenostiach veriť ľuďom, či dokážeš odpustiť tým, ktorí ťa sklamali…

Čochvíľa to bude rok, kedy sme sa po prvýkrát stretli. Presne si pamätám na ten rozpačitý začiatok, na to, ako si sa hanbil osloviť ma, na prvú chvíľu, kedy sme ostali úplne sami. Ty si bol nesvoj, ja som sa snažila pôsobiť dokonalo… Úprimne, ak by sme vedeli, čo všetko nás čaká potom, vzdali by sme to hneď na začiatku? Oslovil by si ma vôbec? Chcela by som ťa zaujať a ukázať ti, že som možno ja tou pravou, tou správnou pre teba?

Láska. On. Ono. Ona. Hate. K nej. K nemu. K sebe.  Nie, skutočne nie si sama. Skutočne nie si len ty tá, ktorej sa vraj nič nedarí a nikto ju nechce. Skutočne nie si len ty tá najhoršia – si stokrát lepšia a krajšia, ako vnímaš samu seba. Nie, určite to nie je pravda, aj keď si dozaista teraz myslíš, že ostaneš sama. Všetci tu pre niekoho sme a ten niekto je tu pre nás. 

Spomínam na časy, kedy sme sa spoznali. Kto by bol povedal, že sa to raz skončí takto… Tvojím odchodom v čase, keď som ťa najviac potrebovala nielen ja, ale aj niekto, kto prišiel na svet vďaka nám dvom. Sľúbili sme si, že spolu zostaneme v dobrom aj v zlom. A ty, keď tie zlé časy nastali, si odišiel bez slova…