V istej fáze života som prišla na to, že nie je dobré, ak trváme na splnení svojich snov. Jednak sa tak vyhneme sklamaniu a tiež sa môže stať, že sa nám sen napokon splní, no prídeme na to, že to nebolo ono. Áno, aj to sa občas stáva… Niekedy totiž držíme v rukách svoje vlastné sny, ale radosť akosi neprichádza…
Je láska ešte v móde? Nosí sa dnes tento cit ako niečo, čo nás robí krajšími? Alebo je už láska dávno pasé a ten, kto sa ju nebojí priznať, je outsider, prípadne zasnená duša z dôb minulých? Nájdeme ešte pravú lásku aj reálnom živote, tu a teraz, alebo je už len pamiatkou na stránkach romantických kníh?
Dokedy je možné milovať toho nesprávneho človeka? Koľko toho musí ženská duša zniesť, kým sa v nej niečo zlomí? A prečo nie sme schopné povedať si dosť už pri prvom náznaku, že niečo nie je v poriadku? Občas totiž musíme spadnúť tak hlboko, že cesta nahor je už zahataná. Ešte dlho potom sa budeme držať tesne nad dnom a premýšľať, prečo sa to stalo práve nám.
Áno, zažila som ju… Jednu neskutočnú nádhernú LÁSKU a aj práve preto to teraz tak neskutočne bolí. Milovala som a verila tak, ako doposiaľ nikdy v živote. Toľkokrát som to už oľutovala, ale v zásade nemám čo ľutovať. Teraz už neľutujem nič, iba ďakujem za možnosť prežiť ten krásny pocit.
Ty a ja. My… Niekedy dávno, na začiatku nášho príbehu sme to boli my. Dnes je však všetko inak. Pamätám si presne ten deň, kedy sme sa prvýkrát stretli. Nebolo to ako z veľkého filmu. Nelietali motýle a nevznášala som od šťastia.
Bolo to také normálne…
Ak raz veľmi miluješ, dokážeš to viackrát? To je otázka, na ktorú má každý iný názor. Niektorí hovoria, že len jedna láska je tá pravá. No čo ak si na tú pravú už natrafila, ale na jednej strane sa stala chyba a dnes je už všetko preč? A čo ak si len bola naivná a myslela si si, že je to ten pravý?
