Chcela by som zabudnúť na to všetko, čo sme spolu zažili. Každú jednu spomienku by som si vymazala z mysle a všetky pocity, ktoré sú s nimi späté, zasa zo srdca. Chcela by som každé ráno vstávať bez myšlienok na teba a opäť sa cítiť šťastná a slobodná. Vieš, že som už aj zabudla, aké to je?
Príliš veľa času premárnime tým, že čakáme, čo sa s naším životom stane. Ako sa vyprofilujú isté vzťahy, či sa vráti niekto, kto už raz odišiel. Živíme v sebe nádej, nepohneme sa z miesta, len s malou dušičkou vyčkávame, kým sa iní rozhodnú. Tíšime samých seba rečami o tom, ako ten druhý raz pochopí, o čo prišiel, a vráti sa…
Myslím, že v našom živote nikdy nenastane fáza, kedy sa prestaneme učiť. Zastávam názor, že tie najcennejšie informácie a životné lekcie získavame práve vtedy, keď nesedíme v školských laviciach. Keď sa ocitneme životu zoči-voči a žiaden učiteľ nám nenazerá ponad plece. Sme tak odkázaní len sami na seba, na svoju intuíciu a na to, čo cítime alebo necítime.
Ak by sa toto stalo pred niekoľkými mesiacmi, bola by to moja spása. Môj život by sa zmenil, opäť by som našla šťastie, ktoré som s tebou tak dlho hľadala. No vtedy som sa toho nedočkala. Neprišlo z tvojej strany žiadne ospravedlnenie, nepokúsil si sa odčiniť chyby, ktoré si urobil. Bol si nad vecou. A ja som bola na dne.
Prišli dni, kedy som v ničom nevidela zmysel. Otázky ohľadom budúcnosti som sa už bála vyťahovať, pretože jedného dňa mi došlo, že nás spoločná budúcnosť nečaká. Šanca na to, aby sa tak stalo, sa stratila už dávno. Ukázal si mi, že na lásku treba dvoch. Dvoch ľudí, ktorí sa milujú a nájdu v sebe odhodlanie zdolávať prekážky.
Mnohokrát za to, ako sa cítime, obviňujeme druhých. Práve oni totiž rozpútali tú búrku v nás, ktorá silnie každým dňom čoraz viac. Avšak len málokedy si uvedomíme, že sme to my a nik iný, kto tie mračná v našich dušiach môže rozohnať. Kto si môže sadnúť, pokochať sa divadlom bleskov, pocítiť pokoru nad ich silou a započúvať sa do nebezpečne znejúcich hromov.
