Stalo sa to aj jej… Ocitla sa v období, kedy nemala na výber, kedy jediné, čo musela urobiť, bolo zostať silnou. Musela zotrvať v tomto presvedčení tak dlho, ako sa len dalo, pretože si jednoducho nemohla dovoliť ten luxus v podobe zrútenia sa. Áno, nechať sa zlomiť a podľahnúť tlaku, to je luxus, ktorý si ona mohla len zbožne priať…
„Najťažšie je nechať ísť toho, na kom ti záležalo viac než na sebe samej.“
Nebola som na prvom mieste. Dnes už to viem… Nepoznám ženu, ktorá by nechcela pozornosť a lásku od svojho chlapa. Každá žena chce počuť, že je jeho vyvolenou a chce s ňou zostať do konca života.
Som typ človeka, ktorý málokedy ľutuje niečo, čo sa už stalo. Načo sa mám zaťažovať vecami, ktoré už patria do minulosti a aj tak ich nezmením? Nehovorím, že sa mi všetko podarí. Niekedy urobím obrovskú hovadinu… Ale radšej sa budem o pár rokov chytať za hlavu a smiať sa na tom, ako by som si mala roky klásť otázky:
Perfektná ilúzia, ktorú si si vytvoril. Cítila som sa s tebou úžasne, bol si dokonalý džentlmen, pozorný, až mi to bralo dych. Mala som pocit, že sme spriaznené duše, to mám ešte stále aj teraz s odstupom času, ale… Ale až neskôr som pochopila, čo si mi spravil.
Viem, že jeho meno by si už najradšej ani nevyslovila a že by si si z mysle zmazala všetky spomienky, v ktorých sa objavuje. No zároveň viem aj to, že ak by sa dalo, šepkala by si jeho meno v tme pritom, ako sa k nemu túliš, a o tie spomienky, ktoré s ním máš, prísť nechceš. Sama sa strácaš v tom, čo sa v tebe odohráva, a máš pocit, že chceš všetko, no zároveň nič.
Asi. Aké zvláštne slovo, že? Také malé. Jemné. Nevinné. Citlivé. Hanblivé. A neisté. Vieš, vždy som ho vnímala tak – že je to vlastne naše slovo. To sme my. Ty a ja. A ja a ty. V slove. Veď predsa… Boli sme zakázaná láska. Rozdielni. Odlišní. Iní. Koľkokrát si to počul? Že sa to nemá. Nesmie. Je to celé hlúposť…
