Naučila som sa, ako mám žiť bez teba. Bolo to moje najhoršie obdobie, ale som na seba hrdá, že som to zdolala a pozbierala sa. Chcela som ti ešte toľko povedať, ale veľa slov nebolo vyslovených. Chcela som ti povedať, ako mi na tebe záleží, ako ťa mám rada, ale nič z toho sa nestalo… Ty si sa utiahol, začal si ma ignorovať a ja to nepotrebujem.
Často od mojich rovesníkov počúvam vety typu: „Už by som aj chcel nájsť nejakú, s ktorou zostarnem.“ Po všetkých dobrodružstvách, ktorými sa niekedy na pive „mačovsky“ chvália, prišiel na psa mráz a akosi zatúžili kdesi a s kýmsi sa usadiť. Fakt, že síce starnú, ale nedospievajú, je druhá vec, ale to by bolo zasa na úplne iný článok…
Sú dve hodiny ráno a spánok neprichádza. S ťažkým povzdychom zo seba odkopnem perinu, cez ramená si prehodím teplú deku a vyjdem na balkón. Zhlboka sa nadýchnem a zahľadím sa do noci. Vonku pofukuje svieži jarný vánok, ktorý mi strapatí vlasy. Pritiahnem si deku čo najbližšie k telu a zapálim si cigaretu. Sledujem, ako sa dym pomaly stráca v tmavej noci, ktorá mi poskytuje bezpečnú anonymitu a úplnú samotu.
Občas v našom živote nastanú momenty, kedy pochopíme, že musíme niečo zmeniť. Napriek odhodlaniu, ktoré sme roky zbierali, napriek tomu, že možno budeme musieť čeliť netaktným otázkam nášho okolia.
Jednoducho sa dostaneme do bodu, v ktorom prídeme na to, že takto to už ďalej nejde.
Tak dlho som zaspávala sama so svojimi myšlienkami. Vedela som, že tam niekde v diaľke na mňa niekto čaká. Vedela som, že nemôžem tlačiť na pílu. Denno-denne som stretávala nespočetné množstvo mužov. Dúfala som vždy v to, že niekto z nich bude práve ten, ktorý ma vytiahne z tej nekonečnej priepasti.
To hlboké ticho, ktoré vždy ostane a nikdy ho nikto nezaplní. To ticho, v ktorom ostávame príliš dlho… Pretože máme strach. Strach z toho, čo by sa mohlo stať. Strach z vyslovenia slov, ktoré viac ublížia, ako potešia. Nikto o tom v skutočnosti nechce hovoriť, pretože nevedia, čo cítiš…
