Keď zažiješ ten pocit, že ti zostáva pár minút či hodín života a bojuješ ako o život, aby si na tomto svete ešte zostala, tak ťa to navždy poznačí. Poznačí ťa to v dobrom slova zmysle.
Keď vieš, že raz či dvakrát si sa snažila takmer do posledného výdychu, a práve to ťa zachránilo…
Čoraz viac mám pocit, že mi je tento svet cudzí. Pripadám si v ňom sama a osamelá, hoci ma obklopuje veľké množstvo ľudí. Avšak… Z úsmevov cítim faloš a za každým pekným gestom vidím nepekný zámer. Slová stratili úprimnosť, pohľady sú chladné a objatia nehrejú tak ako kedysi. Každý sleduje len svoj cieľ a zabúda na to, že na druhej strane je tiež ľudská bytosť, ktorá má svoje pocity.
Keď sa obzriem späť, vidím dievča, ktoré riešilo všetko a všetkých a trápilo sa. Život bol raz hore, raz dole…
Každý vzťah bol iný a každý skončil iným „zaujímavým“ spôsobom. S odstupom času uznáš, že tak to bolo najlepšie.
Keď ho potrebuješ, ale nemiluješ. Zaujímavá myšlienka, však? Ako ju pochopiť? A ako prísť na to, či ho skutočne miluješ alebo je to len potreba nebyť sama?
Človeka miluješ bez nároku na čokoľvek. Dokonca aj bez nároku na jeho lásku…
Život je občas tak krásne nepredvídateľný, až sa musím niekedy zamyslieť nad tým, či my ľudia vôbec vieme, čo vlastne chceme… Dlho som si myslela, že ak raz z môjho života odídeš, zlomí ma to. Budem smutná ako nikdy predtým, život bude zrazu fádny a ja budem musieť nájsť jeho nový zmysel. Preto ma prekvapilo, že sa stal úplný opak.
Nikdy by nám možno nenapadlo, že to budeme práve my, ktoré sa nebudú vedieť odtrhnúť od niečoho, čo už nemá budúcnosť. Od niečoho, o čom vieme, že sa to už skončilo… Od niečoho, čo nás už len zraňuje a neprináša nám okrem bolesti nič iné. Žiadny pocit radosti či pokoja. Nič iné okrem smútku už nezostalo…
