Nikdy by nám možno nenapadlo, že to budeme práve my, ktoré sa nebudú vedieť odtrhnúť od niečoho, čo už nemá budúcnosť. Od niečoho, o čom vieme, že sa to už skončilo… Od niečoho, čo nás už len zraňuje a neprináša nám okrem bolesti nič iné. Žiadny pocit radosti či pokoja. Nič iné okrem smútku už nezostalo…
Chcela som, aby to dokonalé, a tak som si zaumienila, že pre to urobím všetko. Nech to stojí, čo to stojí… Bola som posadnutá myšlienkou, že musí prísť zlepšenie a ja musím urobiť všetko pre to, aby to nastalo. A keď sa dnes obzriem späť, príde mi na rozum iba jediné…
Je to otázka: Prečo?
Najprv som sa pýtala, čo som ešte mohla urobiť. Čím som mohla do nášho vzťahu prispieť viac, aby sa to neskončilo tak boľavo. No potom som si uvedomila, že žiadne viac už nie je možné. Dala som ti všetko. Úplne všetko, čo som mohla a čo som mala. A aj to ti bolo málo. Chcel si čoraz viac a ja som prestala vládať. Chcel si viac, hoci som ti dala úplne všetko.
Viem, že raz príde ten deň, kedy sa my dvaja opäť stretneme. Náhodne. Nečakane a bez toho, aby sme to plánovali alebo aby sme sa tomu vyhli. Nie som istá, ako sa budem cítiť, keď sa to stane. Ale jedno viem určite… Ak sa raz stretneme a nik z nás na to nebude pripravený, bude to úplne iné, ako to bolo doteraz.
Dievčatá, je načase otvoriť oči dokorán a povedať si, že jednoducho stačilo. Musíme odpustiť iným, aby sme na novej ceste neniesli na chrbte zbytočné bremeno, a tiež aj sebe… Odpusťme si to, že sme iným dovolili, aby nám ublížili, a vykročme do neznáma. S čistou hlavou, s pocitom úplnej slobody a s radosťou v srdci, pretože nás čaká nový začiatok…
Smutným paradoxom tejto doby je, že neustále túžime po nových a nových veciach. Po nových zážitkoch, túžime spoznávať stále viac ľudí, niekedy s nie celkom čistým úmyslom, a pritom zabúdame na to, čo už máme.
Zabúdame, čo už „vlastníme“…
