Na dne jej srdca leží tajomstvo, ktoré nikdy nikomu na tomto svete nepovedala. Je tam predstava toho človeka, ktorý je pre ňu najdrahším a bližším než čokoľvek iné…
Usmieval sa. Bol šťastný a vďaka tomu bola šťastná aj ona.
Spomienky na teba pripomínajú príliv a odliv. Chodia ku mne vo vlnách, ktoré nemajú žiadnu pravidelnosť, jednoducho sa v mojej mysli objavia, kedy sa im zachce. Odídu aj prichádzajú samy, bez toho, aby som sa voči tomu vedela vzbúriť. Niekedy si na teba len tak spomeniem, ani sama neviem prečo, no zasa vtedy s istotou viem, že ma čakajú premárnené dni.
Veľmi častým nedorozumením, z ktorého som sa v mojom najdlhšom vzťahu nevedel vykrútiť, bola výčitka, že nikdy nevravím: „Milujem ťa.“ Tieto slová mi z úst často nevyšli, to čestne chlapsky priznávam. Ale klamal by som, ak by som povedal, že som ich nevyslovil nikdy, a čo je najdôležitejšie – hovoril som to inými slovami dennodenne.
Keď nastane čas, že ženské srdce je pripravené na lásku a reálne ju aj dosiahne, všetko sa zdá byť krásne a neopakovateľné. Vzťah naberá na obrátkach a jeho vážnosť sa stupňuje. Prečo ale tak veľa vzťahov z ničoho nič končí? Pravdou je, že žiadne z ničoho nič neexistuje.
Nájsť toho pravého alebo tú pravú je niekedy poriadna skúška. Nájdeme pritom hranice svojej trpezlivosti, stratíme ilúzie a po xtom neúspešnom pokuse upadáme do beznádeje. Aj ja som sa v tomto svete dlho cítila sama. Akoby to nikto okolo nemyslel vážne. Zdalo sa mi, že sme nejako prestali chcieť lásku a chceme len niečo, čo sa na ňu podobá, no chýba tomu trvácnosť a iskra…
Spomínam si na dni, kedy som sa musela premáhať, aby som nekričala. Krik mám totiž spojený len s ľuďmi, s ktorými ja osobne nechcem mať nič spoločné. A tak som sa snažila tlmiť v sebe potrebu zakričať vždy, keď to na mňa prišlo. Napríklad vtedy, keď som cítila úplnú bezmocnosť a vedela som, že ťa strácam, hoci ty si s maskou na tvári tvrdil opak.
