Nikdy sa nebudem červenať ako pravá dáma a nikdy sa o teba len tak neopriem, keď mi bude ťažko.
Už nežijeme v 18. storočí, keď ženy mohli dôverovať v pravé gentlemanstvo mužov a v nevinné prechádzky v parku pri mesiačiku.
Nepamätám si na to, čo presne sa vtedy dialo vôkol mňa, hoci ma to takto spätne prekvapuje. Vraj si na dôležité a prevratné momenty v našich životoch spomíname úplne do detailov. Možno by si niekto druhý vedel teraz v mysli vybaviť aj to, aké bolo počasie, čo mal oblečené a či sa atmosféra okolo neho výrazne zmenila. Ale ja nie…
Milý muž, nad čím premýšľaš, keď ma chceš vyzvať do tanca? Viem, že hrajú valčík a že si si ho nacvičoval na hodinách tanca, na ktoré si chodil, ale čo ti behá po rozume, že chceš tancovať práve so mnou?
Niekoľkokrát som ťa varovala a myslím, že obaja veľmi dobre vieme, že si pre mňa príliš dobrý.
Viem, že by som nemala, ale ešte stále na teba myslím. Nie ako predtým. Netrápim sa myšlienkami na to, či a kedy sa vrátiš. Rozprávka sa skončila a ja som to prijala ako fakt. Je tu však niečo, čo zostalo nevypovedané. Viem, že pekné veci niekedy skončia. Tak to proste je.
Tak a ja ťa ešte nejaký čas budem potichu bez svedkov ľúbiť. Zdá sa, že stále ubehlo málo času na to, aby sa stal opak. Tak budem robiť všetky veci so skrytou láskou k tebe… Nebudem ju vyháňať, nebudem s ňou bojovať. Zdá sa, že sa jej nedá vysvetliť, čo sa medzi nami stalo, akú bolesť sme si spôsobili, koľko chýb sme urobili.
Bolest… To je pocit, který mě doprovazel hrozně dlouho. Zlomené srdce bolí jako krává. Pocit kdy se neumíš ani nadechnou, ani mluvit a žaludek máš překroucený jako na kolotoči. Tahle bolest se ze sebe hůř dostává než jakakoliv jiná. Člověk neví co dělat, aby to přestalo bolet.
