Koľkokrát je naše srdce schopné lásky? Koľkokrát dokáže milovať bez toho, aby po predošlých sklamaniach úplne ochladlo? Neviem, ako je to s vami, no mňa každý rozchod zmenil. Nebolo ich veľa, päť prstov na jednej ruke je až-až. Ale aj tak pociťujem, že zakaždým niečo vo mne… odumrelo? Niekam to zmizlo? Ostalo to miesto úplne necitlivé?
Otázka, či ide o toho pravého alebo tú pravú, sa nám v mysli vynorí vždy, keď sa niečo vo vzťahu začína lámať. Práve vtedy, keď opadne prvotný ošiaľ, hladina hormónov v krvi pri vzájomných dotykoch nezaznamenáva šialenú sínusoidu a dvojica po večeroch namiesto sledovania nočnej oblohy rieši omnoho praktickejšie záležitosti.
V istej fáze života som prišla na to, že nie je dobré, ak trváme na splnení svojich snov. Jednak sa tak vyhneme sklamaniu a tiež sa môže stať, že sa nám sen napokon splní, no prídeme na to, že to nebolo ono. Áno, aj to sa občas stáva… Niekedy totiž držíme v rukách svoje vlastné sny, ale radosť akosi neprichádza…
Je láska ešte v móde? Nosí sa dnes tento cit ako niečo, čo nás robí krajšími? Alebo je už láska dávno pasé a ten, kto sa ju nebojí priznať, je outsider, prípadne zasnená duša z dôb minulých? Nájdeme ešte pravú lásku aj reálnom živote, tu a teraz, alebo je už len pamiatkou na stránkach romantických kníh?
Dokedy je možné milovať toho nesprávneho človeka? Koľko toho musí ženská duša zniesť, kým sa v nej niečo zlomí? A prečo nie sme schopné povedať si dosť už pri prvom náznaku, že niečo nie je v poriadku? Občas totiž musíme spadnúť tak hlboko, že cesta nahor je už zahataná. Ešte dlho potom sa budeme držať tesne nad dnom a premýšľať, prečo sa to stalo práve nám.
Áno, zažila som ju… Jednu neskutočnú nádhernú LÁSKU a aj práve preto to teraz tak neskutočne bolí. Milovala som a verila tak, ako doposiaľ nikdy v živote. Toľkokrát som to už oľutovala, ale v zásade nemám čo ľutovať. Teraz už neľutujem nič, iba ďakujem za možnosť prežiť ten krásny pocit.
