Možno stále nechápeš, čo presne sa stalo. Možno len sedíš, hľadíš do prázdna a pociťuješ totálne odosobnenie s vonkajším svetom. Nevieš, prečo práve ty, prečo práve on, prečo práve vy. Veď to predsa konečne vyzeralo nádejne. Pokojne, autenticky – také, ako si si to vždy priala zažiť. No potom prišlo niečo, čo ti ukázalo, ako veľmi si sa mýlila. Aké ľahké je popáliť sa aj v takom vzťahu, ktorý pre teba doteraz predstavoval len bezpečný prístav.
Asi každý z nás sa pri spomienke na to, ako sa správal v minulosti, musí trochu pousmiať. Áno, boli sme iní. Za nejaké to desaťročie sa náš postoj k životu, ku vzťahom a sklamaniam značne zmení. Asi každý z nás si povie, že kedysi dokázal riešiť hlúposti. Že sa priveľmi upol na niečo, čo si jeho pozornosť a energiu vôbec nezaslúžilo. Že ho priveľmi dokázal opantať pocit, že dokáže niekoho zmeniť. A každý z nás sme v istej chvíli svojho života pochopili, aký veľký omyl to je…
Nemám na to žiaden dôvod. No i tak ma občas prepadne strach. Z ničoho nič, príde ako veľká vlna, ktorá so sebou zmetie všetko, čo jej stojí v ceste. Možno je to tým, že si až príliš všímam, čo sa deje okolo nás. Všetky tie vzťahy, presne tie, ktoré pôsobili rozprávkovo, a potom… Potom to prišlo. Veľkú lásku nahradili veľké výčitky, hry kto z koho, kto komu ublíži viac. Kto bude víťaz a kto porazený, hoci v láske by sa víťaziť nemalo. Nie vtedy, ak si jednotlivec. V láske totiž môžeme zvíťaziť len vtedy, ak sa o to víťazstvo máme s kým podeliť.
Občas ťa to, čo cítiš, prekvapí. Občas milo, občas nemilo. Niekedy už nechceš cítiť nič, a predsa cítiš všetko, aj čosi navyše, čosi, s čím sa už nevieš stotožniť. no predsa to v tebe stále rezonuje. No potom sú tu chvíle, kedy ťa zaskočí presne to, čo už necítiš. Prekvapí ťa ten zlom, ktorý nastal, ani sama nevieš, kedy a ako vlastne prišiel. Jednoducho prišla zmena, ktorá nebola sprevádzaná ničím špeciálnym. Prišla ako dôsledok všetkého, čo si cítila predtým.
Pohnúť sa vpred. Nechať minulosť za sebou. Odlepiť sa z miesta, začať novú kapitolu… Nech to už nazveme, ako len chceme, podstata zostáva… Nový začiatok je občas poriadne ťažký. Túžime po ňom, no potom sa pristihneme pri tom, ako sami sebe podrážame nohy, len čo sa odhodláme niekam vykročiť. Áno, občas sa stáva, že sa príliš dlho nevieme nikam posunúť…
Možno sa aj ty práve teraz nachádzaš v období, kedy sa pýtaš, kedy to konečne prejde. Kedy ťa konkrétne prejde on… Kedy sa skončí ten záujem, kedy sa to celé pretne, kedy, kedy, kedy… Chceš to i nechceš. Bojíš sa toho, no zároveň vieš, že ešte na to nie si pripravená. Nie tak celkom. Spôsobom, ktorý by ťa presvedčil, že môžeš sama sebe veriť, že to zvládneš. Že tie dvere, ktoré raz zavrieš, neskôr popohnaná nádejou a slepou vierou v čosi, čo nikdy neexistovalo, opäť neotvoríš.
