Všichni toužíme po jednom a tom samém. Láska nás ovládá a každá osoba na světě hledá někoho, kdo s ní půjde životem. Jenže proč, když cítíme náklonost nebo cit k člověku, tak utíkáme? Jsme tak dlouho sami a přitom se bojíme sblížení. Známe se a přitom neznáme. Vidíme se, cítíme, splýváme spolu a stejně je nám to málo. Každý žije svůj život s někým jiným a přitom myslíme na sebe. Nepochopitelné city, nepochopitelní dva lidé, kteří vlastně nevědí, co chtějí.
Po dlhom váhaní a odkladaní som sa rozhodla, že si na pár dní pôjdem oddýchnuť na moje milované miesto do Vysokých Tatier. Zbalila som si tie najpotrebnejšie veci a nesmeli chýbať samozrejme perá, zošity, ceruzky, plátna, akrylové farby a jogamatka. Nešlo mi o oddych, ale o nájdenie si času sama pre seba. Nevedela som sa dočkať, ako budem písať, maľovať, variť, cvičiť jogu a tráviť čas v prírode.
Chcela som byť pre neho jedinou, ale stala som sa jednou z mnohých. V mojom prípade doslova, keďže som sa o jedného muža nič netušiac delila s ďalšími ženami. Avšak aj keby v tom čase ničil život iba mne, stále by sa táto skúsenosť nedala považovať za jedinečnú. Stále by som bola jednou z mnohých – jednou z mnohých žien, ktoré tak veľmi túžili po láske, až neustriehli mieru, kedy ich zamilovanosť niekto využíva a zneužíva.
„Príde lepší, neboj sa,“ je veľmi častá porozchodová fráza. Zároveň je občas aj presne tou frázou, ktorej nikto neverí – vrátane toho, kto ju hovorí, končiac tou osobou, ktorej je adresovaná. Konkrétne ona v tej chvíli, ako ju počuje, sotva verí tomu, že uzavrela jeden vzťah, nieto ešte, že sa raz dostane do fázy, kedy do svojho života pustí úplne niekoho iného. Príde iný, tento musel odísť, aby uvoľnil miesto niekomu inému, aj tak ste sa k sebe nehodili, zaslúžiš si niekoho lepšieho…
Ako začať… Najlepšie bude asi od začiatku. Tu je teda môj príbeh… Príbeh plný sklamania, bolesti, nenaplnených snov. Čo všetko musí človek zažiť a s akými výčitkami svedomia musí žiť, aby sa z príliš dôverčivej, dobrosrdečnej, vždy veselej a radosť rozdávajúcej baby stala uzavretá a vo väčšine prípadov emocionálne chladná žena?
Zamysleli ste sa niekedy nad tým, ako by váš život vyzeral, ak by ste nikdy nestretli konkrétnu osobu? Napríklad tú, s ktorou ste prežili turbulentný vzťah, ktorý sa síce dávno skončil, no vy stále deň za dňom zisťujete, ako veľmi vás dotyčný zmenil? Ja áno… Občas si to predstavím. A musím uznať, že hoci by som si to celé nikdy viac nechcela zopakovať, predsa len som trochu rada, že sa to stalo.
