Ty a ja. My… Niekedy dávno, na začiatku nášho príbehu sme to boli my. Dnes je však všetko inak. Pamätám si presne ten deň, kedy sme sa prvýkrát stretli. Nebolo to ako z veľkého filmu. Nelietali motýle a nevznášala som od šťastia.
Bolo to také normálne…
Ak raz veľmi miluješ, dokážeš to viackrát? To je otázka, na ktorú má každý iný názor. Niektorí hovoria, že len jedna láska je tá pravá. No čo ak si na tú pravú už natrafila, ale na jednej strane sa stala chyba a dnes je už všetko preč? A čo ak si len bola naivná a myslela si si, že je to ten pravý?
Keď sa nad tým tak zamyslím, všetci niečo hľadáme. Neustále, každý deň, mesiac za mesiacom, rok za rokom. Hľadáme to, po čom túžime, čo nám chýba a bez čoho nevieme plnohodnotne žiť. Čo to vlastne je? Sú to „veci“ tak banálne, až si mnohokrát povieme, že predsa musí ísť o samozrejmosť. Ale opak je pravdou…
Často počúvam od iných ľudí, aké mám dobré srdce. Že vraj rada pomáham a myslím na dobro iných. Nejdem to popierať, pretože to tak naozaj je. Chcem pre každého len to najlepšie. Keď niekto za mnou príde a potrebuje pomoc, nikdy mu nepoviem nie. Každého jedného človeka mám úprimne rada.
Každý z nás stretne človeka, ktorý ho zmení. Pod jeho vplyvom a kvôli tomu, ako veľmi nás zranil, sa jednoducho vyformujeme tak, že sa miestami prestávame spoznávať aj my sami. Slovo láska v nás vzbudí úplne iné pocity. Slovo dôvera má zrazu trpkú príchuť. A šťastie… to je zrazu niečo, čo nevieme presne definovať.
Na svete je toľko ľudí, ktorí sa už lásky boja. Majú strach opäť niekomu zveriť svoje srdce, pretože to už raz urobili. Vložili to najcennejšie, čo mali, do rúk niekoho, komu dôverovali. Koho milovali a mysleli, že s ním bude zaobchádzať opatrne, no mýlili si sa. Dočkali sa len toho, že si o niečo neskôr zbierali úlomky svojho srdca zo zeme.
