Viem, že mnohí z vás nemajú radi také to privlastňovanie – Ty si moja a ja som tvoj… Nie každý túži po tom, aby bol niekým vlastnený, a skrýva sa za tým mnoho názorov, ktoré však ja v hlave zakotvené nemám. Osobne sa mi tá myšlienka páči. Dvaja ľudia idúci naprieč celým svetom stretávajú množstvo ďalších duší, no navzájom patria iba jeden druhému.
Všetko, čo bolí, si žiada čas. Veľa času. A to, čo bolí na duši, čo nám bráni v spánku a umára nás to do vyčerpania, o to viac. Ak ťa bolí srdce, nikam sa neponáhľaj. Dopraj si toľko času, koľko potrebuješ, a nič nesiľ. Nepýtaj sa, prečo to ešte stále bolí, neviň sa za to, že niečo cítiš. Je to to najhoršie, čo môžeš urobiť.
Chcela by som zabudnúť na to všetko, čo sme spolu zažili. Každú jednu spomienku by som si vymazala z mysle a všetky pocity, ktoré sú s nimi späté, zasa zo srdca. Chcela by som každé ráno vstávať bez myšlienok na teba a opäť sa cítiť šťastná a slobodná. Vieš, že som už aj zabudla, aké to je?
Príliš veľa času premárnime tým, že čakáme, čo sa s naším životom stane. Ako sa vyprofilujú isté vzťahy, či sa vráti niekto, kto už raz odišiel. Živíme v sebe nádej, nepohneme sa z miesta, len s malou dušičkou vyčkávame, kým sa iní rozhodnú. Tíšime samých seba rečami o tom, ako ten druhý raz pochopí, o čo prišiel, a vráti sa…
Myslím, že v našom živote nikdy nenastane fáza, kedy sa prestaneme učiť. Zastávam názor, že tie najcennejšie informácie a životné lekcie získavame práve vtedy, keď nesedíme v školských laviciach. Keď sa ocitneme životu zoči-voči a žiaden učiteľ nám nenazerá ponad plece. Sme tak odkázaní len sami na seba, na svoju intuíciu a na to, čo cítime alebo necítime.
Ak by sa toto stalo pred niekoľkými mesiacmi, bola by to moja spása. Môj život by sa zmenil, opäť by som našla šťastie, ktoré som s tebou tak dlho hľadala. No vtedy som sa toho nedočkala. Neprišlo z tvojej strany žiadne ospravedlnenie, nepokúsil si sa odčiniť chyby, ktoré si urobil. Bol si nad vecou. A ja som bola na dne.
