Kto z nás neurobil vo svojom živote nejakú chybu… Niečo, čo ľutuje, alebo čo by zmenil. Urobil by to inak, za iných okolností, prípadne to neurobil vôbec. Myslím si, že taký človek, čo by niečo nechcel zmeniť či napraviť, neexistuje. Možno musíme občas stúpiť vedľa, aby sme znova našli ten správny smer. Možno sa len vďaka chybám máme utvrdiť v tom, o čom pochybujeme.
Asi na svete nie je človek, ktorý o sebe môže povedať, že nikomu nikdy neublížil. Pretože občas zraníme, aj keď nechceme, a príčin, prečo sa to stalo, je hneď mnoho…
Vyhasli city, ublížené bolo nevedome, nedokázali sme človeku dať to, čo on potrebuje. Vtedy fakt, že sme ublížili, bolí aj nás.
V to ráno som šla sama na kávu a ani doteraz neviem, prečo som to urobila. Nemám to vo zvyku, rána mám spojené s naťahovaním sa v posteli a nachádzaním motivácie, prečo vstať skôr ako desiatej. My ľudia pracujúci z domu si tento luxus vyspávania do doobedňajších hodín môžeme dovoliť bez výčitiek. No vtedy to bolo iné…
Asi nikto z nás nevstupuje do vzťahu s tým, že sa raz bude rozchádzať, no niekedy sa to stane.
Niekedy je to spoločné rozhodnutie, niekedy to proste neklape a niekedy sa len niekto z večera do rána rozhodne, že už nie je zamilovaný. Bez žiadnych predchádzajúcich konfliktov… jednoducho len tak.
Snažila som sa prísť na to, kedy sa to celé vlastne začalo. Kedy sa z nevinnej lásky, ktorá hriala, stalo peklo. Pretože áno, tak to vnímam teraz, keď som sa od toho odpútala. Ako peklo, v ktorom som doslova horela zaživa. A nájsť odpoveď, kedy to celé prepuklo, sa mi nepodarilo. Zrazu len prišiel ďalší deň a ja som si uvedomila, že to, čo je medzi nami, už nie je láska…
Určite tento scenár poznáš. Či už na vlastnej koži, alebo máš kamarátku či známu, ktorá niečo podobné zažila. Bolo to asi nejako takto: Dobrá žena, verná, odovzdaná, milujúca, starostlivá – skrátka poklad. A on? On si to nevážil a podviedol, nechal ju, ušiel za inou… „Horšou“. Zlou ženskou…
