Prišli dni, kedy som v ničom nevidela zmysel. Otázky ohľadom budúcnosti som sa už bála vyťahovať, pretože jedného dňa mi došlo, že nás spoločná budúcnosť nečaká. Šanca na to, aby sa tak stalo, sa stratila už dávno. Ukázal si mi, že na lásku treba dvoch. Dvoch ľudí, ktorí sa milujú a nájdu v sebe odhodlanie zdolávať prekážky.
Mnohokrát za to, ako sa cítime, obviňujeme druhých. Práve oni totiž rozpútali tú búrku v nás, ktorá silnie každým dňom čoraz viac. Avšak len málokedy si uvedomíme, že sme to my a nik iný, kto tie mračná v našich dušiach môže rozohnať. Kto si môže sadnúť, pokochať sa divadlom bleskov, pocítiť pokoru nad ich silou a započúvať sa do nebezpečne znejúcich hromov.
Máme málo lásky… Necítime, že sme milovaní, a ak náhodou aj áno, nie je to ono. Lásku hľadáme na každom kroku a lipneme na tom, aby nám ju niekto prejavoval. Často potom skĺzneme do vzťahu, v ktorom my síce nemilujeme, ale ten druhý nás miluje tak ako doposiaľ ešte nik. V honbe za láskou si zakrývame oči a stávame sa hlavným hrdinom našich vlastných tragédií.
Občas keď už všetci spia a ku mne sa spánok nedostaví, premýšľam nad všetkým, čo bolo. Nad tým, aké trhliny v mojej duši to zanechalo a či ešte raz prežijem všetko to, kvôli čomu som niekedy počas bezsennej noci smutná. Len to už, snáď, bude mať šťastný koniec. Alebo skôr šťastný priebeh bez konca…
Dni boli tiché a noci dlhé. Mala som pocit, že rátam každú minútu, aby som mohla vstať z postele a nejakým spôsobom svoju myseľ zamestnať. O spánku som už po istom čase prestala aj snívať. Ten pocit, keď človek sladko zaspí a ponorí sa do snov, sa pominul spolu s tebou. Odkedy si odišiel, tak veľa sa zmenilo…
Po predošlom článku Prečo chcem byť dobrým mužom sa ku mne dostala odozva, akú som nečakal. Teda… Klamem. Tak trochu sa to očakávať dalo. Väčšinu ženského publika moje slová potešili, čo zasa teší mňa, ale o mužoch sa to povedať nedá. Vraj sa raz zbadám a budem to z netu sťahovať. Vraj raz zistím, že ak budem mäkký a dobručký, odídem z každého vzťahu s holým zadkom.
