Niekedy som mala sto chutí sa rozbehnúť a poprosiť ťa, aby si mi odpustil… Mala som chuť kričať prepáč do celého sveta. Bola som odhodlaná spraviť všetko, ale časom som si uvedomila, že by to už aj tak neznamenalo nič. Vieš, niekedy v živote spravíme veci, ktoré neskôr budeme ľutovať.
Nemám rada, ak sa cítim neisto, ak neviem, na čom som. Vtedy začínam pociťovať, že niečo nie je v poriadku, a ako som sa mohla rokmi naučiť, pochybnosti sú začiatok konca. Len čo začnem premýšľať nad niečím, o čom by som premýšľať nemala, viem, že o chvíľu na to sa dozviem niečo, čo ma bude mrzieť. A takisto to bolo aj s tebou…
Mnohokrát si lásku zamieňame za niečo, čo sa na ňu len podobá. Niekedy je tá podobnosť väčšia, inokedy úplne malá, ale aj to nám ženám, ktoré sme si nechali poblázniť hlavu, bohato stačí. Vieš, niektoré z nás stretnú človeka, ktorý nemiluje našu osobnosť. Nedíva sa nám do očí s láskou, ale skôr s túžbou a s pobavením. Jednoducho sa zamiloval do pocitu, že je milovaný…
Ak vidím alebo sa dopočujem, že sa niekomu doslova zosypal celý život, trochu mu potajme závidím. Zvláštne? Vysvetlím… Mne sa to pred časom stalo tiež. Ubehla odvtedy už nejaká doba, aby som to mohla spätne zhodnotiť. Bolo to obdobie, kedy som prišla naozaj o všetko. O prácu, priateľa, rodinu, bývanie…
Občas, naozaj občas, si aj po toľkom čase sadnem do kresla, otvorím si víno a premýšľam. Myslím si, že na tom nie je nič zlé, pretože už na teba nemyslím často a už vôbec na teba nemyslím ako na niekoho, koho by som stále nejakým spôsobom ľúbila. Ide skôr o to, že ma vzťah s tebou zmenil.
Kto raz niečo sľúbi, mal by to dodržať, nech už je ten sľub akýkoľvek, nech už povedal čokoľvek a možno to sľubom ani nebolo. No každý z nás by si mal stáť za svojím slovom a vedieť, kedy čo vyrieknuť, aby sme to neskôr nemuseli ľutovať a zahladzovať svoje chyby. Pretože len vtedy vznikajú v živote nedorozumenia a nielen v tom našom… Predovšetkým tým zamávame životom niekoho, kto sa v tom ocitol nevinne.
