Mal byť mojím NAVŽDY. Mal byť mojím manželom. Mal byť otcom mojich detí. Teraz je už len bolestivou spomienkou. Sedem rokov som žila s človekom, o ktorom som si myslela, že ho poznám. Až po siedmich rokoch jeho pravé ja vyplávalo na povrch a vtedy som spoznala človeka presne takého, aký je. Klamár…
Nie každý vzťah vypáli tak, ako na začiatku čakáme a predpokladáme. Niektorí ľudia s nami zostanú len krátko, niektorí určitú časť nášho života a tí praví sú pri nás po celý život. Ale práve tí, ktorých som spomenula ako prvých, v nás zanechajú najsilnejšiu stopu, aj keď mali najmenej času na to, aby s nami pobudli. Ide najmä o ľudí, ktorí zmiznú bez slova, ktorí ublížia a potom zdupkajú preč.
Je smutné za sebou zanechávať nedokončené príbehy. Ale niekedy o tom nerozhodujeme my. Niekedy nás osud odveje iným smerom príliš rýchlo. A už nikdy sa nedozvieme, čo by sa stalo, keby… Treba uznať, že občas je lepšie jednoducho nevedieť, čo by sa stalo. Vieme, že príbehy sa nerozdeľujú iba na dobré a zlé.
Možno si to ty a možno som to ja, čo sme si neboli súdení. Dali sme si mnoho šancí, možno som ich dala iba ja tebe, ale aj tak to nevyšlo. Sama seba sa ešte stále pýtam, kde sa stala chyba, veď sme sa milovali.
No možno to tak nebolo. S odstupom času si uvedomujem, že som milovala iba ja.
Keď nastane noc a celý svet stíchne, ponorím sa do seba a premýšľam. Vždy moje úvahy skončia rovnakou otázkou… odišiel si vôbec? Určite nie z môjho srdca, pretože odtiaľ ťa vyhnať nejako neviem.
Áno, už tu nie si. Už ťa nemôžem objať, ani sa ti vyžalovať, keď som mala zlý deň. Ale stále ťa ľúbim rovnako.
Sem-tam jednoducho stretneme ľudí, s ktorými to nie je ono, nech robíme čokoľvek. Cítime sa nedocenení, zdá sa, že im snáď nikdy nevyhovieme, a chceme, aby nám poskytovali toľko citu, koľko aj my im. Ale to akosi nejde… Práve kvôli nim začíname o sebe pochybovať a nachádzame na sebe chyby, ktoré v skutočnosťami chybami ani nie sú. Namiesto toho, aby sme uvažovali, či nám tento vzťah vlastne niečo dokáže dať, obviňujeme sami seba.
