Viem, že jeho meno by si už najradšej ani nevyslovila a že by si si z mysle zmazala všetky spomienky, v ktorých sa objavuje. No zároveň viem aj to, že ak by sa dalo, šepkala by si jeho meno v tme pritom, ako sa k nemu túliš, a o tie spomienky, ktoré s ním máš, prísť nechceš. Sama sa strácaš v tom, čo sa v tebe odohráva, a máš pocit, že chceš všetko, no zároveň nič.
Asi. Aké zvláštne slovo, že? Také malé. Jemné. Nevinné. Citlivé. Hanblivé. A neisté. Vieš, vždy som ho vnímala tak – že je to vlastne naše slovo. To sme my. Ty a ja. A ja a ty. V slove. Veď predsa… Boli sme zakázaná láska. Rozdielni. Odlišní. Iní. Koľkokrát si to počul? Že sa to nemá. Nesmie. Je to celé hlúposť…
Niektorí ľudia sa majú stretnúť. Ale nie preto, aby boli spolu. Ich príbehy sa musia na chvíľu spojiť, aby jeden druhého niečo dôležité naučili. Možno spolu iba majú stráviť pár pekných chvíľ, na ktoré budú môcť v starobe spomínať.
A presne to bol aj náš prípad.
Už som sa zmierila s tým, čo sa medzi nami dvoma stalo. Snažila som sa, prosila som, modlila som sa, aby nikdy nenastal koniec. Ale jedného dňa som prišla na to, že niektoré veci neviem ovplyvniť. Proste sa stanú, aj keď bolia, a ja sa im nevyhnem. Sú prirodzenou súčasťou môjho života, tak ako všetky pekné okamihy…
Život stojí za viac. Život, ktorý žiješ, je dar. Každý jeden nový deň je tvojou novou šancou. Život naozaj stojí za to, aby si ho žila každý deň naplno.
Vieš, naozaj stojí za viac než len za to, aby si oplakávala niečo, čo bolo a čo sa z akéhokoľvek dôvodu skončilo.
Niekedy je ťažké rozhodnúť sa. V čomkoľvek. Každý z nás sa raz ocitne na rázcestí a nevie, ktorým smerom vykročiť. Najradšej by sa vrátil tam, odkiaľ prišiel, ale to už, žiaľ, niekedy nie je možné. V našich životoch sa občas dejú veci, s ktorými nevieme počítať vpred. Jedného dňa sa proste musíme rozhodnúť a nik sa nás nepýta, či sme na to pripravení.
