Občas sa pýtam, kedy to prejde. Všetky tie noci, kedy nedokážem zažmúriť oči, myseľ sa spustí na voľnobeh a spomína na teba. Na to všetko, čo bolo medzi nami, a potom sa to kamsi pominulo. Stratilo sa to ako nádej, ktorá žila len v nás dvoch. Kým na teba nezabudnem… Nechcem voči tomu bojovať.
Občas ma zaráža, ako niektorí muži dokážu rozprávať o svojej partnerke. Sú z toho vzťahu unavení, podráždení a vyčerpaní, a tak pri pive s kamošmi na ich polovičku nepadne jedno jediné pekné slovo. Áno, aj muži sa rozprávajú o vzťahoch, aj keď nie tak kvetnato a dlho, ako to robia ženy, ale predsa len sa niekedy reč zvrtne aj smerom k našim frajerkám či manželkám.
Viem, že doba je taká, aká je, a ten, kto sa nevie pochváliť tým, čo si vybudoval, nie je podľa iných úspešný. Ale čím viac tento trend budeme podporovať, tým to bude horšie. Ak sa niekedy zamyslím nad konaním a správaním iných, je mi smutno. Je mi ľúto tých duší, ktoré sa večne za niečím naháňajú, a pritom si neuvedomujú, že to najdôležitejšie im uniká.
To, že láska bolí, že je komplikovaná a často i strastiplná, sme všetci počuli už veľakrát. Každý z nás sa minimálne raz v láske popálil, pocítil, aké to je, keď bol zamilovaný do nesprávnej osoby. Nesprávnej pre neho či pre ňu…
A práve o to ide.
Dúfam, že raz prídem na to, prečo sme sa my dvaja mali stretnúť. Jedného dňa to pochopím a z celého srdca ti poďakujem, lebo zistím, čo všetko mi to do života prinieslo. Neverím, že táto bolesť je bezvýznamná. Musí mať svoj dôvod, inak by som nebola donútená si ňou prejsť. Ešte predtým, ako všetko prebolí, mi však, prosím, niečo sľúb…
Každá z nás má takú kamošku, ktorá je magnet na ten nesprávny typ mužov. Na mužov, akých sme nikdy nechceli, no keď sme ich stretli, stali sa z nich tí, ktorých chceme hneď. Okamžite a na celý život. Práve pri nich sa meníme zo zlých dievčat na dobré ženy, ktoré sú ochotné ukázať im, že naša láska je skutočne to jediné, čo potrebujú… Ale pravda je niekde inde.
