O páde na absolútne dno sa veľa nehovorí. My ľudia totiž neradi priznávame svoje zlyhania. Na jednej strane kvôli tomu pílime uši svojim najbližším a očakávame ich ľútosť, no na strane druhej pred tými, ktorých sme si k sebe až tak blízko nepustili, zvykneme zahmlievať a predstierať, že je všetko oukej. No napriek tomu si myslím, že minimálne raz za život to prežije každý.

To, čo sa stalo, bola rana. Tvrdá a nečakaná. Nech sa snažím, ako len chcem a dokážem, spätne nevidím žiadne náznaky toho, že by sa niečo medzi nami kazilo. Bolo to také, aké to bolo stále, nijaké zhoršenie som nepozorovala a ani nepozorujem, ja som to dokonca vnímala ako ideálne. A kvôli tomu, že som sa na to nedokázala pripraviť, ma to zasiahlo ešte viac.

Celé sa to zbehlo tak strašne rýchlo. Nestihla si ani len všimnúť tú zmenu v ich správaní. Zrazu to tam proste bolo…
Pozerala sa na neho ako malé dieťa na hračku, ktorú nemôže mať. Opätoval jej pohľad, hrýzol si pery a premáhal sa, aby ju nepobozkal. No to spraviť nemohol. Museli to dusiť v sebe, premáhať sa, tajiť to.

Prešli roky, odkedy som na teba prestala myslieť. Kedysi dávno som myšlienky na teba nedokázala vyhnať z hlavy. Bol si ako prízrak, ktorý sa neustále vracal, a ja som sa voči tomu cítila bezmocná. Chcelo to veľa námahy, kým som na teba zabudla, no dokázala som to. Prešlo ma to… Ale teraz sme sa stretli opäť a ja mám pocit, že sme si za tie roky obaja prešli hodný kus cesty.