Hovorí sa, že ten, kto chce porozumieť žene, musí si na to vyhradiť dva životy dopredu. Nerobiť nič iné, len blúdiť hlbinami ženskej duše, robiť si detailné poznámky a následne na to ich hrubou červenou fixkou aj škrtať.
A nakoniec…
O čo krajší by náš život bol, ak by sme si z pamäti mohli vymazať spomienky, ktoré nás škrú aj po rokoch. Niekedy i desaťročia. Iba čo si na ne spomenieme, všetko sa to vráti… Strach, ktorý sme mali, keď sme to práve prežívali. Bolesť, ktorú sme z duše ani za svet nemohli vyhnať. Smútok, ktorý sa stal na dlhý čas naším verným a nechceným spoločníkom…
Láska je niečo, o čom sa rozpráva tak veľa… Túži po nej každý, no keď sa okolo nás mihne, mnohokrát nevieme, ako s ňou naložiť. Prekvapí nás tým, že sa vďaka nej zrazu ocitneme v pozícii, na ktorú nie sme pripravení. Láska totiž nie je len o pocite blaženého zamilovania. Milovať neznamená prijímať len to pekné… A to je čosi, s čím zväčša nepočítame.
Keď zažiješ ten pocit, že ti zostáva pár minút či hodín života a bojuješ ako o život, aby si na tomto svete ešte zostala, tak ťa to navždy poznačí. Poznačí ťa to v dobrom slova zmysle.
Keď vieš, že raz či dvakrát si sa snažila takmer do posledného výdychu, a práve to ťa zachránilo…
Čoraz viac mám pocit, že mi je tento svet cudzí. Pripadám si v ňom sama a osamelá, hoci ma obklopuje veľké množstvo ľudí. Avšak… Z úsmevov cítim faloš a za každým pekným gestom vidím nepekný zámer. Slová stratili úprimnosť, pohľady sú chladné a objatia nehrejú tak ako kedysi. Každý sleduje len svoj cieľ a zabúda na to, že na druhej strane je tiež ľudská bytosť, ktorá má svoje pocity.
Keď sa obzriem späť, vidím dievča, ktoré riešilo všetko a všetkých a trápilo sa. Život bol raz hore, raz dole…
Každý vzťah bol iný a každý skončil iným „zaujímavým“ spôsobom. S odstupom času uznáš, že tak to bolo najlepšie.
