Keď sa obzriem späť, vidím dievča, ktoré riešilo všetko a všetkých a trápilo sa. Život bol raz hore, raz dole…
Každý vzťah bol iný a každý skončil iným „zaujímavým“ spôsobom. S odstupom času uznáš, že tak to bolo najlepšie.
Keď ho potrebuješ, ale nemiluješ. Zaujímavá myšlienka, však? Ako ju pochopiť? A ako prísť na to, či ho skutočne miluješ alebo je to len potreba nebyť sama?
Človeka miluješ bez nároku na čokoľvek. Dokonca aj bez nároku na jeho lásku…
Život je občas tak krásne nepredvídateľný, až sa musím niekedy zamyslieť nad tým, či my ľudia vôbec vieme, čo vlastne chceme… Dlho som si myslela, že ak raz z môjho života odídeš, zlomí ma to. Budem smutná ako nikdy predtým, život bude zrazu fádny a ja budem musieť nájsť jeho nový zmysel. Preto ma prekvapilo, že sa stal úplný opak.
Nikdy by nám možno nenapadlo, že to budeme práve my, ktoré sa nebudú vedieť odtrhnúť od niečoho, čo už nemá budúcnosť. Od niečoho, o čom vieme, že sa to už skončilo… Od niečoho, čo nás už len zraňuje a neprináša nám okrem bolesti nič iné. Žiadny pocit radosti či pokoja. Nič iné okrem smútku už nezostalo…
Chcela som, aby to dokonalé, a tak som si zaumienila, že pre to urobím všetko. Nech to stojí, čo to stojí… Bola som posadnutá myšlienkou, že musí prísť zlepšenie a ja musím urobiť všetko pre to, aby to nastalo. A keď sa dnes obzriem späť, príde mi na rozum iba jediné…
Je to otázka: Prečo?
Najprv som sa pýtala, čo som ešte mohla urobiť. Čím som mohla do nášho vzťahu prispieť viac, aby sa to neskončilo tak boľavo. No potom som si uvedomila, že žiadne viac už nie je možné. Dala som ti všetko. Úplne všetko, čo som mohla a čo som mala. A aj to ti bolo málo. Chcel si čoraz viac a ja som prestala vládať. Chcel si viac, hoci som ti dala úplne všetko.
