Dievčatá, je načase otvoriť oči dokorán a povedať si, že jednoducho stačilo. Musíme odpustiť iným, aby sme na novej ceste neniesli na chrbte zbytočné bremeno, a tiež aj sebe… Odpusťme si to, že sme iným dovolili, aby nám ublížili, a vykročme do neznáma. S čistou hlavou, s pocitom úplnej slobody a s radosťou v srdci, pretože nás čaká nový začiatok…
Smutným paradoxom tejto doby je, že neustále túžime po nových a nových veciach. Po nových zážitkoch, túžime spoznávať stále viac ľudí, niekedy s nie celkom čistým úmyslom, a pritom zabúdame na to, čo už máme.
Zabúdame, čo už „vlastníme“…
Asi nie je možné prežiť svoj život bez toho, aby nás niečo nezranilo, aby nám niekto neublížil. Je to prirodzená súčasť nášho života, ktorej sa nedokážeme vyhnúť, no zároveň ju tak trochu vieme ovplyvniť. Síce nie je možné obrniť sa voči všetkému, čo v živote prežijeme, ani si po každej nepríjemnej udalosti povedať, že to hodíme za hlavu…
Tento článok nebude o mužoch. Nebude venovaný jemu, ktorý sa nevie rozhodnúť, či má ísť alebo zostať. Bude venovaný tebe… Chcela by som ho venovať všetkým ženám, ktoré sa dostali vo svojom živote do bodu, kedy by aj chceli, ale nevedia, či môžu odísť. Možno sa to týka vzťahu. Možno života ako takého, alebo miesta, kde práve žiješ, len cítiš, že tam nepatríš.
Stalo sa to. Prišiel si do môjho života a ja som sa práve nachádzala v období, v ktorom nič nebolo isté. Toľko zmien, ktorým som sa musela prispôsobovať, toľko nepredvídateľných vecí, ktorým som musela čeliť. A potom si sa zjavil ty. Bolo to, akoby ma niekto vytrhol z nudného a miestami i zlého sna a ja som mohla konečne otvoriť oči, prebudiť sa a začať žiť naplno.
Nevešaj hlavu a ak máš chuť plakať, pokojne si poplač. Dostaň to zo seba von a vôbec to v sebe nedus. Život mi ukázal, že nie je hanba priznať si, že už viac ďalej nevládzem. Všetci na to máme predsa právo… Podľahnúť tlaku, ktorý je na nás neustále vyvíjaný, podľahnúť tomu, čo cítime, prípadne by sme to cítiť nechceli. Pretože aj to sa občas deje, veď nie vždy je všetko ružové…
