Život nám občas prinesie chvíle, z ktorých sa dlho nevieme spamätať. Sú to zväčša okamihy, kedy sme si uvedomili, že sme dlho žili v omyle. Kráčali sme si po svete s dobrým pocitom na duši a nazdávali sme sa, že je všetko tak, ako má byť, tak, ako chceme, aby to bolo. No stačilo len málo a zrazu sa naše domnienky zosypali…
Povedali sme si toho mnoho, na konci sme si to dokonca vykričali. Chceli sme zo seba dostať všetku bolesť, ktorú sme cítili, aj krivdy, ktoré nás ranili. Bol to súboj našej hrdosti, nič viac. Nezvládli sme to, prestali sme sa správať ako ľudia, ktorí už dovŕšili dospelosť. Máš pocit, že sme si povedali všetko? Pretože ja nie. To najdôležitejšie zostalo nevypovedané, no myslím, že je to zároveň tým, čo ti už nikdy nepoviem.
Opäť som sama… Nič nové, niečím podobným som si prešla počas svojho nie tak dlhého života už niekoľkokrát. Smútok striedajú svetlejšie chvíľky, kedy mám pocit, že som zasa slobodná a začínam sa tešiť na nové začiatky. Nezvyknem vešať hlavu, ak mi niečo nevyjde. Viem, že nič nie je stratené. Ale mám úplne iný zvyk…
Jednou z najťažších vecí, s ktorými sa my ľudia musíme vyrovnávať, je odchod osoby, ku ktorej niečo cítime. Až vtedy, keď sa s ňou z hocijakého dôvodu musíme rozlúčiť, prídeme na to, čo konkrétne pre nás znamenala. Občas odídu i tí, ktorých prosíme, aby zostali, niekedy nie je iná možnosť ako tá, že naopak musíme odísť my. Aby sme ochránili samých seba… A potom sú tu tí, ktorí sú s nami, nech sa deje čokoľvek, a práve na nich záleží…
Nikdy som si nemyslela, že niečo také jedinečné… niečo také milujúce, čo sme medzi sebou mali, môže niekedy skončiť… A nie som si istá, či to niekedy skutočne skončí. Nie som si istá, či niekedy úplne zabudnem, a neviem, či to vôbec chcem… Ver mi či nie, vo vlastnej budúcnosti som videla vždy aj teba, vo svojich snoch som snívala o tebe, nikdy som nad niečím nepremýšľala bez teba…
Našla som niečo, čo ma zabolelo pri srdci. Vlastne niečo, čo mi tú bolesť spôsobilo. Našla som spomienku – hmotnú a pre niekoho úplne obyčajnú. Viem, že pre iných by nič neznamenala. Je to papier, z ktorého by sa na cudzích ľudí pozerali dvaja iní cudzí ľudia. Dve tváre, ktoré vyzerajú šťastne a zamilovane. My dvaja pred rokmi…
