Robíme to všetci a viem, že aj ty. Zatvárame oči pred tým, čo vo svojom živote nechceme. Želáme si úplný opak, a tak sa tvárime, že problémy neexistujú, pretože je to ľahšie, ako priznať si, že je potrebné niečo zmeniť. Ale je to v poriadku? Je v poriadku tváriť sa, že sme v poriadku, aj keď nie sme?

Nikdy som fráze: „Čo ťa nezabije, to ťa posilní,“ neprikladala hlbší význam. Táto veta jedným uchom vošla do mojej hlavy a druhým vyšla von bez toho, aby som sa nad ňou zamyslela.

Až nedávno som ju začula opäť a musela som priznať, že sa v nej skrýva veľa pravdy.

Chcela by som ti niečo povedať. Alebo vlastne… ani sama neviem, či chcem, aby si to vedel. Veď sa obaja hráme, že sme vyliečení, že to už prebolelo a rozchod v nás nezanechal žiadnu hlbokú stopu. Boli dokonca časy, kedy sme sa predbiehali v tom, kto z nás je už viac oukej. Na sociálnych sieťach aj pri náhodných stretnutiach na chodbe pred kanceláriami. Akoby to, že sme smutní, bolo prejavom slabosti.

Nikdy ma neprestane udivovať, že dokážeme žiť vedľa človeka dlhé roky, a pritom ho vôbec nepoznáme. Iba si myslíme, že ho máme v oku, že presne vieme, aký je jeho charakter a ako sa správa v takej či onakej situácii. Avšak potom sa čosi zmení. Nastane chvíľa, ktorú nik nečakal a všetko sa rozsype. Naše predstavy, naše oporné múry, naša istota. Iba sa mlčky pozeráme na osobu, ktorú prestávame spoznávať.

Šťastný koniec… Ten si želáme všetci. Život bez problémov, prekážok a nedorozumení, ktoré nám bodajú ostré šípy do srdca. Ale realita je niekedy úplne iná. Tie prekážky prídu a tvoja myseľ je zamestnaná otázkami, ktoré by si najradšej zahnala do kúta. Ty sama však vieš, že to nepomáha, že nemožno naveky zatvárať oči pred niečím, čo ťa neskôr tak či tak doženie a úplne zlomí.