Snažila som sa prísť na to, kedy sa to celé vlastne začalo. Kedy sa z nevinnej lásky, ktorá hriala, stalo peklo. Pretože áno, tak to vnímam teraz, keď som sa od toho odpútala. Ako peklo, v ktorom som doslova horela zaživa. A nájsť odpoveď, kedy to celé prepuklo, sa mi nepodarilo. Zrazu len prišiel ďalší deň a ja som si uvedomila, že to, čo je medzi nami, už nie je láska…

Dnes dávam zo seba posledné slzy, ktoré stečú po mojom líci kvôli tebe. Dnes dávam na papier posledné spomienky a slová voči tvojej osobe. Bol si človek, v ktorého som verila. Človek, ktorý ma vedel chápať a poznať do posledného malého kúsku na mojom tele. Bol si ten, pre ktorého som vedela spraviť prvé a posledné.

Každý si vysníva nejakú cestu životom. Vysníva si prácu, dokonalého muža svojho života – takú tú osudovú lásku, budovanie šťastnej rodiny, domova… Pekne po poriadku, so správnou osobou, v správnu chvíľu, v pravý čas.
No život má zvláštny zmysel pre humor a vie to poriadne dokonale premiešať.

Najhoršie, čo človek môže urobiť, je to, ak sa rozhodne zostať na mieste. Vo výhľade má odbočku vpravo i vľavo, cesta pred ním je tiež akási iná, a to ho vyľaká. Pozrie sa pod svoje nohy a bojí sa urobiť čo i len jediný krok. Má obavu z toho, že čosi na tej starej ceste bude musieť zanechať. Hoci mnohokrát ide o niečo, čo ho ťaží a možno i zraňuje. No predsa len ostáva na tom istom mieste…