Toľko slov, ktoré si mi povedal… Toľko viet, ktorým som uverila a ktoré som považovala za pravdu, čo sa nemôže zmeniť. Nikdy. Proste som mala pocit, že s tebou je to naozajstné, že to tak už bude naveky.
Ale ty si sa to rozhodol zmeniť. Bezo mňa, bez toho, aby si sa zamyslel nad tým, že tým porušíš svoj sľub, že mňa to zraní, že viac nebudem veriť nikomu a ničomu.
Obaja sme urobili maximum. Ale mne už dochádzajú sily. Som vyčerpaná z tých hádok, z neustáleho uzmierovania, z toho, že sa všetko stále iba opakuje. Keď si niečo povieme, platí to možno tak pár dní, ale potom sa to celé začne od začiatku. Chcela som… Naozaj som chcela, aby sme si raz celí šťastní mohli povedať, že sme to dokázali.
Niekedy som mala sto chutí sa rozbehnúť a poprosiť ťa, aby si mi odpustil… Mala som chuť kričať prepáč do celého sveta. Bola som odhodlaná spraviť všetko, ale časom som si uvedomila, že by to už aj tak neznamenalo nič. Vieš, niekedy v živote spravíme veci, ktoré neskôr budeme ľutovať.
Nemám rada, ak sa cítim neisto, ak neviem, na čom som. Vtedy začínam pociťovať, že niečo nie je v poriadku, a ako som sa mohla rokmi naučiť, pochybnosti sú začiatok konca. Len čo začnem premýšľať nad niečím, o čom by som premýšľať nemala, viem, že o chvíľu na to sa dozviem niečo, čo ma bude mrzieť. A takisto to bolo aj s tebou…
Mnohokrát si lásku zamieňame za niečo, čo sa na ňu len podobá. Niekedy je tá podobnosť väčšia, inokedy úplne malá, ale aj to nám ženám, ktoré sme si nechali poblázniť hlavu, bohato stačí. Vieš, niektoré z nás stretnú človeka, ktorý nemiluje našu osobnosť. Nedíva sa nám do očí s láskou, ale skôr s túžbou a s pobavením. Jednoducho sa zamiloval do pocitu, že je milovaný…
Ak vidím alebo sa dopočujem, že sa niekomu doslova zosypal celý život, trochu mu potajme závidím. Zvláštne? Vysvetlím… Mne sa to pred časom stalo tiež. Ubehla odvtedy už nejaká doba, aby som to mohla spätne zhodnotiť. Bolo to obdobie, kedy som prišla naozaj o všetko. O prácu, priateľa, rodinu, bývanie…
