Ak si chcete vypočuť, kto vám čo obetoval, kto pre vás zdolával hory-doly, skúste mu po rokoch pritakávania pre zmenu oponovať. Prestaňte sa poddávať tomu, čo chce on, a seknite s dobrými nezištnými skutkami. Jednoducho si povedzte: „A dosť!“ A vtedy to príde… lavína výčitiek a spomienok, ktoré nemajú konca.

Už som počula toľko verzií o tom, čo sa stalo medzi nami, že aj ja sama začínam pochybovať, či je tá moja vlastne pravdivá. Toľko ľudí do bodky vie, čo sme prežili a neprežili, až ma to zaráža. No najviac ma mrzí to, že väčšina rečí sa začala šíriť kvôli tebe a tomu, že si sa rozhodol rozprávať. Zaujímalo by ma, čo presne by si povedal, keby sme sa opäť stretli len ty a ja…

O páde na absolútne dno sa veľa nehovorí. My ľudia totiž neradi priznávame svoje zlyhania. Na jednej strane kvôli tomu pílime uši svojim najbližším a očakávame ich ľútosť, no na strane druhej pred tými, ktorých sme si k sebe až tak blízko nepustili, zvykneme zahmlievať a predstierať, že je všetko oukej. No napriek tomu si myslím, že minimálne raz za život to prežije každý.

To, čo sa stalo, bola rana. Tvrdá a nečakaná. Nech sa snažím, ako len chcem a dokážem, spätne nevidím žiadne náznaky toho, že by sa niečo medzi nami kazilo. Bolo to také, aké to bolo stále, nijaké zhoršenie som nepozorovala a ani nepozorujem, ja som to dokonca vnímala ako ideálne. A kvôli tomu, že som sa na to nedokázala pripraviť, ma to zasiahlo ešte viac.

Celé sa to zbehlo tak strašne rýchlo. Nestihla si ani len všimnúť tú zmenu v ich správaní. Zrazu to tam proste bolo…
Pozerala sa na neho ako malé dieťa na hračku, ktorú nemôže mať. Opätoval jej pohľad, hrýzol si pery a premáhal sa, aby ju nepobozkal. No to spraviť nemohol. Museli to dusiť v sebe, premáhať sa, tajiť to.