Jednou z najťažších vecí v mojom živote, ktorú stále neviem prekonať, je… povedať definitívne zbohom. Vysloviť to bez akejkoľvek ľútosti a potom zavrieť dvere. Za niekým, koho som si obľúbila, milovala ho a považovala ho za súčasť svojho života. Zrazu ten človek chýba. Zachváti ma potreba zdvihnúť telefón a zavolať mu, vždy ma čosi núti prísť za ním a dať všetko do poriadku. Prehltnúť tú krivdu, ktorá ma zabolela, len preto, aby som v duši necítila prázdno.

Myslela som si, že po tom všetkom, po všetkých tých preplakaných nociach, budem zlomená. Že niečo z mojej duše zmizne a viac sa tam už nikdy nevráti. Nemôžem povedať, že sa tak nestalo, ale… necítim sa zlomene, zatrpknuto, ani som na vzťahy nezanevrela. Nie tak, ako som očakávala. Udialo sa to celkom iným spôsobom. Po tom všetkom, čo už mám za sebou, som len zvedavá… Zvedavá, či to prežijem opäť.

Zlomil mi srdce. S tím se dá žít. Takové věci se v obyčejném lidském životě prostě stávají. Dá se s tím smířit a přežít to. Ale on mi srdce „jen“ nezlomil. To by bylo hodně jednoduché.

Vyrval mi ho z hrudi a nosí ho všude s sebou. Pokaždé, když se vidíme, je to jakoby držel v ruce nůž a bodal. Bodal do mého srdce.

Zaujímalo by ma, ako to celé vnímaš ty. Chcela by som prísť na to, čo sa ti preháňa hlavou. Spomínaš niekedy na časy, keď sme boli spolu? Alebo si túto etapu uzavrel jedným zbohom a viac sa k tomu nevraciaš? Vlastne ani neviem, prečo chcem zistiť odpoveď na tieto otázky. Každý si žijeme svoj život, veď už dávno nie sme „my“.  Avšak stále mám pocit, že ak by som našla odpovede na niektoré otázky, odľahlo by mi.