Nikdy som si ani len nepomyslela, že sa to stane, že sa to stane práve nám dvom. Veď tie naše začiatky boli také… krásne. Nežné a nevinné. Vďaka tebe som pochopila, čo od života chcem. Vďaka tebe som lepšie spoznala samu seba…
Keď sa tá láska medzi nami začala prehlbovať, keď to už nebolo len také bežné randenie, začala som veriť… že ty si tým pravým pre mňa.
Kedysi som sa nevzdávala. Bojovala som do poslednej chvíle, do posledného výdychu, až do úplného vyčerpania. Trvala som na tom, že všetko môžem napraviť a iná možnosť v mojej mysli neexistovala. Odmietala som odísť skôr, než som prestávala vidieť aj tú najposlednejšiu nádej. Kým tam bola, tá malá iskerka nádeje, zotrvala som i ja. Pri nej, s ňou… Dúfajúc, že všetko raz bude v poriadku, som sa nechcela pohnúť z miesta. Veď načo aj, ak stále vidím nejaké východisko?
Každá duša sa obáva samoty… Či si to už chceme priznať, alebo nie, je to tak. Sme jednoducho stvorení na to, aby sme všetko, čo zažijeme, s niekým zdieľali. Dobré i zlé, úsmevné aj bolestivé…
A práve to je dôvod, prečo mnohokrát vstupujeme do vzťahu, ktorým si nie sme celkom istí, prípadne sa bojíme opustiť človeka, s ktorým tvoríme pár, no nie je to ono…
Odmalička mi vraveli, že som veľký pragmatik. Keď som vyrástla do veku, kedy som pochopila, čo toto slovo znamená, musela som uznať, že majú pravdu. Snažím sa každú situáciu zhodnotiť z čo naobjektívnejšieho uhla, city zapájam len tam, kde je to potrebné, vo väčšine prípadov sa však spolieham iba na vlastný rozum. Nefabulujem, nepresviedčam samu seba, nechcem, aby sa z reality stala rozprávka.
Nemyslela som si, že si to raz budem priať. Dokonca viac než čokoľvek iné. No predsa sa to deje. Práve teraz, práve mne. Už nejaký ten čas to chcem… to, aby si z môjho života konečne odišiel a aby som bola opäť slobodná. Aspoň to, keď už nie šťastná. Viem, že kým dosiahnem tento stav, zopár mesiacov ešte prejde. Teraz v to síce neverím, no musí to tak byť, nie? Každá láska raz musí prestať bolieť…
Sú dve hodiny ráno. O pár hodín mi zvoní budík. To však na tom nič nemení. Ležím, prevaľujem sa zo strany na stranu, oči mám otvorené dokorán. Tak ako boli otvorené moje dvere, keď si chcel prísť. Vždy som ťa k sebe pustila. Vždy. A vždy som to oľutovala. Pretože nastal… Plač. Hoci… ja už ani neviem plakať. Mám pocit, že už som sa za svoj život vyplakala naozaj dosť.
