Pamätáš sa na deň, kedy ste sa prvýkrát stretli? A možno si na ten prvý nespomenieš, ale pri tom mene si spomenieš na všetko, čo si s tým človekom každú chvíľu prežívala. Dokonca si spomenieš aj na to, aký ubolený a utrápený bol tvoj život predtým, ako prišla možnosť spoznať tohto človeka. Neverili ste ľuďom, pred každým ste mali strach otvoriť svoje srdce a podeliť sa s niekým o svoje trápenie, ale aj radosť…
Už je to nejaký ten čas, odkedy som pochopila… Kedy som prišla na to, že my dvaja nie sme práve šťastná kombinácia. Naše povahy jednoducho nie sú predurčené na to, aby spolu pokojne nažívali. Tvojou prioritou si ty a nikdy sa nebudeš vedieť kvôli nikomu obetovať. Vždy sa budeš pozerať len na to, aby si bol spokojný práve ty. A ja?
Hovorí sa, že nádej umiera posledná. Myšlienka je to pekná, ale nakoľko je použiteľná aj v reálnom živote? Dokedy máme živiť nádej? Ako dlho?
A čo keď práve ona začne zabíjať nás?
Vieš, pravda bolí. Často… Povedala by som, že skoro vždy.
Každý z nás nosí v sebe aspoň trochu závisti. Pozeráme sa na druhých a porovnávame sa s nimi, pričom na seba potom nazeráme poriadne kritickým okom. Ak závidíme a mieru závisti si dokážeme ustriehnuť, je to v poriadku. Vďaka nej tak pocítime, že nemáme niečo, čo by sme chceli, a to nás prinúti na sebe pracovať. Posunieme sa o niečo ďalej, aby sme získali to, po čom túžime.
Láska nám dokáže občas poriadne pomotať hlavu. Vlastne… nielen občas, takmer vždy. Zastrie nám videnie, zrazu vidíme všetko ružovo a strácame pri nej triezvy úsudok. Akoby sa nám v hlave vypla výstražná kontrolka, ktorá by sa mala rozsvietiť vždy, keď niečo nie je v poriadku. A tak sa len s blaženým úsmevom spoliehame na to, že nikde nič nebliká, a veríme svojej dočasne vypnutej intuícii.
Definitívna bodka za vzťahom, v ktorom sme nechali svoje najkrajšie roky, množstvo nádeje, lásky, času (a čo si budeme klamať… aj financií), dokáže otriasť psychikou každého, kto aspoň chvíľu skutočne ľúbil. Rozchod je niečo, čo jedna skupina ľudí podceňuje, alebo sa nájdu i takí, ktorí to zasa prežívajú o niečo viac, akoby sa patrilo. Myslím si, že to nie je len o tom, ako veľmi milovali. Skôr o tom, čo všetko od vzťahu očakávali a čo v ňom pochovali…
