Vzťahy občas stroskotajú, ľudia odchádzajú, srdcia sú zlomené. Taká je realita, s ktorou občas bojuje každý z nás…
Drahá žena, ktorá práve teraz prechádzaš rozchodom a máš zlomené srdce, prečítaj si, prosím, týchto pár riadkov. Vieš, rozchod je jedna z najťažších vecí, aké za svoj život zažijeme. Nikto v stave zaľúbenosti neráta s tým, že sa to raz stane…
Každý z nás má v duši ten príbeh, o ktorom by najradšej už nikdy nehovoril. Príbeh, ktorý ukrývame pred svetom ako veľké ťaživé tajomstvo a tváriac sa, že neexistuje, pokračujeme vo svojej ceste.
Ako silné, nezlomné bytosti bez strachu, lebo to najhoršie sme už prežili, kráčame, najskôr pomaly, potom isto a hrdo za cieľom, ktorý síce nevidíme, ale vieme, že tam v diaľke je.
Keď máš pocit, že každý, koho si mala rada, zrazu odišiel…
Keď máš pocit, že všetko sa na teba valí a ty nestíhaš a nevieš, čo s tým…
Keď máš pocit, že už viac nevládzeš a vzdávaš to…
VSTAŇ!
Postav sa na nohy a začni odznova. Nechaj všetko tam, kde je, a vykroč správnou nohou.
Premýšľam o tom vždy, keď spíš. Hľadím na tvoje zavreté viečka, uvoľnenú tvár a hruď, ktorá sa pomaly v pravidelných intervaloch nadvihuje a klesá. V duchu si kladiem otázku, či ťa to trápi rovnako ako mňa, či ti tiež pri rovnakej myšlienke smútok stiahne hrdlo. Ani neviem, akú odpoveď by som si priala. Nechcem byť na to sama, ale zároveň tiež nechcem, aby si rovnaké pocity cítil aj ty. Sú neznesiteľné, miestami mám pocit, že mi zožierajú vnútro a práve pred tým ťa chcem ubrániť.
Raz sa ma jedna z nás opýtala na prvý pohľad jednu veľmi jednoduchú otázku… „Ako je možné, že veríš v niečo, čo nevidíš, čo necítiš, v niečo, v čom nemáš žiadnu istotu? Ako je možné, že veríš v lásku, keď si bola miliónkrát zranená… ako to, že veríš v šťastný život, keď nič nie je také jednoduché a isté… ako je možné, že veríš v Boha, keď sa každý deň všade na svete dejú také hrozné veci?“
Málokto sa s tým chváli pred svetom… Je to však logické, pretože priznať sa, že už ďalej nevládzeme, si vyžaduje odvahu. Je to ako nahlas povedať, že sme niečo nezvládli, že sme pochybili, že prestávame mať silu na to, aby sme s odhodlaním kráčali ďalej.
Oveľa ľahšie je zapierať a tváriť sa, že je všetko v poriadku, aj keď opak je pravdou…
