My dvaja… Zaujímalo by ma, ako to vnímaš ty. Chcela by som vidieť do tvojej hlavy, keď si na to obdobie náhodou spomenieš. A vlastne… spomínaš na nás ešte? Alebo si si zaumienil, že pôjdeš ďalej a viac sa nebudeš obzerať? Ak mám byť úprimná, ja sama neviem, čo presne cítim, keď si na teba spomeniem. Bolo to obdobie, v ktorom som sa úplne stratila. Robila som všetko pre to, aby som zachránila niečo, čo sa zachrániť nedalo.

Neviem ako ty, ale ja sa nedokážem zamilovať ihneď. Teda len čo niekoho spoznám. Môže ma ten človek zaujať, môže vo mne vzbudiť pozornosť, dokonca i nejakú magickú príťažlivosť. Ale nie lásku. Občas mi to chvíľu trvá, kým sa zamilujem. A občas sa z tej chvíle stanú mesiace a ten dotyčný to so mnou vzdá. Odíde preč so slovami, že si neviem vážiť, čo mi dáva, a sem-tam sa nájdu i takí, ktorí k tomu pripoja pár nepekných slov.

Už ako malé dievča presne vedela, čo chce. Alebo skôr… čo nechce. Vedela však, že túži po tak „obyčajnej“ veci, akou je šťastie. Túžila byť milovaná, túžila žiť inak ako ľudia v jej okolí… Nevedela ale, ako to dosiahnuť. Vždy keď večer zaspávala, tajne dúfala, že sny jej to napovedia. Ako dieťa spoznala chlapca, ktorého už vtedy dokázala milovať celým svojím srdcom, a hoci na to nebola úplne pripravená, aj napriek tomu dala do toho všetko.

Spočiatku som mala veľmi otázok a pýtala som sa, kde som urobila chybu. Chcela som ťa späť a pri pomyslení na to, že je to definitívne, som sa rozplakala. Stále som dúfala, že to bol len žart alebo že si si potreboval iba vyčistiť hlavu a prísť na iné myšlienky. Prijať skutočnosť, že sa už k sebe nikdy nevrátime, som odmietala. Teraz ľutujem mnohé skutky, ktoré som urobila. Podliezala som tým vlastnú hrdosť, viem, a mala som akceptovať tvoje rozhodnutie ihneď.