Svet, v ktorom žijeme, si tvoríme sami, hovorili… Tým, ako sa správame k sebe a k ľuďom okolo nás. Tým, čo robíme, a predovšetkým – akým spôsobom to robíme.
Či vkladáme do všetkého kúsok lásky a citu, alebo na tieto „maličkosti“ zabúdame. Svet, v ktorom žijeme, tvoríme my, a jedného dňa to bolo jasné už aj mne.
Viem, čo sa ti práve preháňa hlavou. Viem, že nerozumieš, ako sa to mohlo stať. Bol si si istý, že tu budem navždy, veď doteraz nič nenasvedčovalo tomu, že by som sa mala zvrtnúť na päte a odísť bez slova. Považoval si ma za samozrejmosť, ktorá sa z tvojho života nikdy nevyparí…
A tak ťa prosím, nesľubuj…
Bolo pekné počúvať tie slová: „Vždy tu budem pre teba. Ľúbim ťa a navždy to tak aj ostane…“ Bolo pekné to počuť od osoby, ktorej na mne záležalo. Kedysi som si myslela, že keď niečo sľúbiš, aj to tak bude. Ale teraz už viem… že je ťažké veriť takým sľubom.
Končí sa ďalší rok.
Rok, na ktorý – ako aj na ten predchádzajúci – by si chcela zabudnúť. Vraví sa však, že keď sa niečo končí, niečo sa začína… Začne sa nový rok. Povedz si, že to bude pre teba nový začiatok. Zahoď za hlavu udalosti predchádzajúceho roka, prijmi ich ako súčasť svojho života. Pretože tak to je. Všetko, čo sa deje, je súčasťou tvojej cesty.
Stojím ako prikovaná a nestačím sa čudovať. Tohto človeka už nepoznám, hoci spolu niekoľko rokov žijeme. Nie je to tá osoba, do ktorej som bola bezhlavo zamilovaná, kvôli ktorej som bola ochotná aj dýchať.
Dnes je všetko inak a práve som si uvedomila, že o láske už nemôže byť ani reč. Ide o zvyk, ktorý sa stal závislosťou…
Veľkou pravdou je to, čo kedysi povedal Bob Marley: „Najväčší zbabelec je muž, ktorý v žene prebudí lásku, aj keď nemá v úmysle ju milovať.“ Ani som netušila, že takú lásku raz vo mne niekto prebudí a potom to zbabelo vzdá.
Povedz mi, cítila si sa niekedy už úplne na dne? Tak, že si mala pocit, že hlbšie sa už nedá spadnúť? Že si narazila celým telom na niečo tvrdé, špinavé a studené, pod čím už nič nie je?
