Zaujímalo by ma, ako to celé vnímaš ty. Chcela by som prísť na to, čo sa ti preháňa hlavou. Spomínaš niekedy na časy, keď sme boli spolu? Alebo si túto etapu uzavrel jedným zbohom a viac sa k tomu nevraciaš? Vlastne ani neviem, prečo chcem zistiť odpoveď na tieto otázky. Každý si žijeme svoj život, veď už dávno nie sme „my“. Avšak stále mám pocit, že ak by som našla odpovede na niektoré otázky, odľahlo by mi.
Myslela som si, že rozprávky sú výsadou detstva. Že vekom stratíme schopnosť uveriť v niečo imaginárne, v niečo, čo neexistuje, no je to tak krásne… Avšak čoraz viac som presvedčená o tom, že rozprávkam veríme stále, odhliadnuc od toho, koľko máme rokov a čo všetko máme za sebou. Len s tým rozdielom, že v rozprávke, ktorej sme ako dospelí ochotní uveriť, už nefigurujú draci, princezné, čarovné predmety ani honosné kráľovstvá. V dospelosti sa upíname na úplne iné rozprávky. Také, ktoré sa začínajú slovami: Milujem ťa.
Všetci chceme byť jedineční… dlhodobo pracujeme na tom, aby sme boli tým, kým sme, také, aké túžime byť… Pracujeme na sebe, plníme si sny a neprestávame sa zlepšovať… až kým nestretneme niekoho, kvôli komu sa meníme. Zabúdame na svoje plány, zanedbávame svojich priateľov.
Jednoducho povedané – láska nás zmení. Skutočne však musíme kvôli druhej osobe zabúdať samy na seba?
Často som premýšľala, čím to je, že nás rozchody zasahujú vo väčších mierach ako čokoľvek iné, ako akákoľvek iná strata… a myslím si, že na rozchodoch je ťažké práve to, že neprichádzame len o niekoho. O nejakého človeka, s ktorým sme mali niečo spoločné, možno o človeka, ktorý nás do hĺbky poznal, a mali sme radi práve ten spôsob, akým sa k nám správal, ako sa o nás staral a ako nám rozumel…
Neviem, ako začať. Mieša sa vo mne toľko pocitov a ja už nejaký ten mesiac neviem, čo s nimi. Ako mám s nimi naložiť, ako sa s tým všetkým vysporiadať. Vieš, som po tom všetkom už veľmi unavená. Vyšťavená a prázdna. Prestávam vidieť to svetlo na konci tunela, o ktorom sa toľko hovorí… Vlastne to tam už nevidím celkom dlho.
Čoraz viac sa stretávam s ľuďmi, ktorí sú sklamaní. Sklamala ich láska, sklamal ich niekto alebo často sklamali i sami seba… Čakali od vzťahu niečo extra. Niečo, čo videli doposiaľ len vo filmoch. Chceli cítiť tie povestné motýliky v bruchu, a pritom zabudli na to, že pri pravej láske budú cítiť iba pokoj a istotu. Chceli cítiť tú istotu, o ktorej všetci básnia, ale pritom si vôbec neuvedomili, že najprv tou istotou musia byť oni sami…
