Sú ľudia, ktorí z nášho života odídu a my sa s tým zmierime. Nahradí ich niekto iný, zabudneme na všetky tie drobnosti, ktoré dotvárajú osobnosť. Po čase si už ani nespomenieme, ako znel jeho smiech, či pri tom vždy zaklonil hlavu, a bude pre nás čoraz ťažšie vybaviť si v mysli jeho tvár do detailov. A potom sú tu ľudia, ktorých si pamätáme naveky…
Pamätám si to ako dnes, aj keď ubehol už rok. Bolo to v čase, keď som už mala za sebou ťažký rozchod, kedy som ostala sama s dcérkou a zvykala si na nové bývanie, ale aj na nový imidž a rastúce sebavedomie, ktoré mi ten pred tým pošliapal.
Myslela som si, že všetko už bude v poriadku. Že predsa po tých posledných trpkých rokoch už nemôže prísť niečo zlé…
Nikdy som si ani len nepomyslela, že sa to stane, že sa to stane práve nám dvom. Veď tie naše začiatky boli také… krásne. Nežné a nevinné. Vďaka tebe som pochopila, čo od života chcem. Vďaka tebe som lepšie spoznala samu seba…
Keď sa tá láska medzi nami začala prehlbovať, keď to už nebolo len také bežné randenie, začala som veriť… že ty si tým pravým pre mňa.
Kedysi som sa nevzdávala. Bojovala som do poslednej chvíle, do posledného výdychu, až do úplného vyčerpania. Trvala som na tom, že všetko môžem napraviť a iná možnosť v mojej mysli neexistovala. Odmietala som odísť skôr, než som prestávala vidieť aj tú najposlednejšiu nádej. Kým tam bola, tá malá iskerka nádeje, zotrvala som i ja. Pri nej, s ňou… Dúfajúc, že všetko raz bude v poriadku, som sa nechcela pohnúť z miesta. Veď načo aj, ak stále vidím nejaké východisko?
Každá duša sa obáva samoty… Či si to už chceme priznať, alebo nie, je to tak. Sme jednoducho stvorení na to, aby sme všetko, čo zažijeme, s niekým zdieľali. Dobré i zlé, úsmevné aj bolestivé…
A práve to je dôvod, prečo mnohokrát vstupujeme do vzťahu, ktorým si nie sme celkom istí, prípadne sa bojíme opustiť človeka, s ktorým tvoríme pár, no nie je to ono…
Odmalička mi vraveli, že som veľký pragmatik. Keď som vyrástla do veku, kedy som pochopila, čo toto slovo znamená, musela som uznať, že majú pravdu. Snažím sa každú situáciu zhodnotiť z čo naobjektívnejšieho uhla, city zapájam len tam, kde je to potrebné, vo väčšine prípadov sa však spolieham iba na vlastný rozum. Nefabulujem, nepresviedčam samu seba, nechcem, aby sa z reality stala rozprávka.
