Každý jeden z nás si vo svojom živote preskákal už kadečím. Či už to je zlomené srdce, strata blízkej osoby, bolesť zo života… Každý vo svojom srdci nosíme ten svoj príbeh, v ktorom sa nachádza naše slabé miesto. Je to rana, ktorá nám bude navždy niečo pripomínať. Nám „skúseným“ by som už zbytočne vysvetľovala, aký to je pocit. Pocit beznádeje, sklamania, čisté zúfalstvo.
Ešte pred niekoľkými rokmi by som kričala. Volala ťa späť, držala sa ťa ako kliešť a ak by si sa mi predsa len vytrhol, sedela by som tam, kde by sa ma nechal, a čakala. Čakala na teba, kým sa vrátiš a ak by sa tak stalo, začali by sme odznovu. Bola by som vďačná za to, že ti môžem dať druhú šancu. No dnes, dnes to už odo mňa žiadať nemôžeš.
Stretli sme sa.
Znova.
Ja a ty.
Po dvoch rokoch čakania a dúfania sa to stalo. No nie je to také jednoduché. To, že sa vidíme, cítime, môžeme sa dotknúť, porozprávať sa, objavovať nové miesta…
Tak a teraz ma veľmi dobre počúvaj (alebo skôr veľmi pozorne čítaj). Nezabudla si na niečo? Opýtam sa ťa to znova… Nezabudla si na niečo? Viem, že srdce je niekedy silnejšie ako rozum, no ty si ten rozum asi prestala používať úplne. Myslíš si, že je správne naháňať sa za niekým, kto o teba nestojí? Prepáč, viem, že to bolo trošku tvrdé, ale niekto ti to už povedať musel…
Ak by som tvrdila, že ťa neľúbim, klamala by som. Ľúbim ťa… Dokážeš ma rozosmiať, vždy keď ťa potrebujem, si pri mne. Vieš o všetkých mojich nedostatkoch a napriek tomu ma miluješ. V tvojich očiach vidím, že odkedy sme sa spoznali, nemyslíš na žiadnu inú. Správaš sa ku mne tak, ako sa doposiaľ nik iný nesprával. Ale napriek všetkému mám pocit, že my dvaja si nie sme súdení.
Niekedy, keď počujem na koncerte tú pesničku, spomeniem si na teba.
Na to, ako sme si sľúbili priateľstvo na celý život. Ako si povedal, že si nikdy nenájdem poriadneho chlapa, lebo nie som normálna.
Spomínam, ako nášmu priateľstvu nikto neveril… ako hovorili, že sme sa zbláznili. My sme však vtedy, v tej dobe, boli naozaj blázni a užívali sme si to plnými dúškami.
