Nechcem počuť toto slovo. Nemám rada slovo navždy. Prosím, nesľubuj mi navždy, lebo také niečo neexistuje.
Navždy… Hovoríme ho viac, ako by bolo potrebné. Ľudia si sľubujú lásku navždy. Povedia, že zostanú spolu navždy. A potom, naopak, že si ťa navždy vymažú zo života.
Dávajú si sľuby, ktoré majú byť navždy.
Nie som pesimista, ale jednoducho v platnosť toho slova neverím.
„Keď z tvojho života odídu nesprávni ľudia, začnú sa diať správne veci.“
Audrey K.
Tento citát pravdepodobne poznáte. A pravdepodobne s ním všetci aj súhlasíte. Určite ste ho už niekde videli. Pravdepodobne ste ho „like-li,“ alebo ste si ho uložili do telefónu… A teraz čakáte. Čakáte, kedy tí nesprávni ľudia odídu, aby mohli prísť tí správni. Lebo však – potom sa začnú diať tie správne veci…
Je to už tak dlho, ako sa držíš niekoho alebo skôr niečoho, čomu veríš len ty sama. Tak dlho, kedy zostávaš pri niekom, koho v tom človeku vidíš iba ty a nikto iný…
Je to už tak dlho, ako si sa prestala zverovať najlepšej kamoške, lebo ona je už niekde inde. Všetci okolo teba sa pohli a išli ďalej, ale ty stále zostávaš tam na tom jednom mieste, kde si bola kedysi šťastná. Zostávaš pri človeku, ktorý bol pre teba kedysi všetkým, ale dnes už z neho nezostal ani len slabý tieň.
Každý deň som si hovorila, že dnešok bude lepší. Každý večer som si pred spaním nahovárala, že ak zajtra vstanem tou správnou nohou, všetko zlé sa náhle stratí a nájdem konečne niečo, čo spraví môj deň krajším. Ale ako som mohla byť tak krutá voči sebe samej, keď som svoj smútok nonstop skrývala za úsmev a nedovolila emóciám vyjsť na povrch? Nevyroniť slzu, nenechať kútiky úst klesnúť ani o malý kúsok, zatiaľ čo moje srdce vynechávalo údery, bolo pre mňa akési umenie…
Aj ty máš pocit, že vôkol seba vidíš len šťastné usmievavé tváre? Úspešných ľudí, ktorým život vychádza tak, ako si ho naplánujú? Páry, ktoré sa nehádajú, ale žijú v harmonickom súlade – jedno telo, jedna duša?
Tiež sa ti niekedy zdá, že ty si jediná, ktorej niečo nevyjde? Ktorá zlyhala? Ktorá o niečo prišla, ktorá sa musí vyrovnávať so stratou, so svojou súkromnou prehrou? Tá, ktorá musí vstať a začať odznovu?
Veľmi sa snažíme… občas až príliš. Aby sme dosiahli všetko, čo chceme, aby sme nikoho nesklamali, aby sme boli dokonalé, vždy a všade, za každých okolností. Žijeme rýchlo. Ponáhľame sa.
Prehliadame to, čo je najdôležitejšie. A vtedy príde okamih, nastane ten čas, kedy si to všetko uvedomíme. Žiaľ, je poriadne bolestivý, my len stojíme, hľadíme do prázdna, chceme urobiť niečo, čo sme dlho odkladali, pretože sme sa hnali za svojimi ideálmi.
